Domov AKTUÁLNE > Kultúra

Mapujú históriu dychových hudieb

Vihorlatské múzeum v súčasnosti pracuje i na spracovaní histórie slovenských dychových hudieb v našom regióne – v Udavskom, Kamenici nad Cirochou, Rovnom, Snine a Humennom. Žiada verejnosť o pomoc pri zisťovaní informácii o týchto dychových hudbách

Mapujú históriu dychových hudieb

HUMENNÉ. Koncom roka 2018 Vihorlatské múzeum v Humennom vydalo publikáciu Rusínske dychové hudby. Väčšina ľudí si pod pojmom rusínskej kultúry predstavuje len ľubozvučné rusínske piesne, malebné kroje, temperamentné tance, rusínske plesy a zábavy, málokto ale vie, že v rusínskom prostredí existuje aj fenomén dychovej hudby.

Hlavným podnetom k vzniku dychových hudieb v rusínskych regiónoch v období 1. československej republiky bol príchod nových vzdelaných ľudí do rusínskych regiónov. Boli to najmä českí úradníci, častokrát bývalí legionári, ale i utečenci z Poľska a Ruska, ktorí vytvárali nový štátny úradnícky systém a pomáhali budovať nielen novú československú štátnu správu, ale i slovenské a rusínske školstvo a kultúru.

Najstaršiu rusínsku dychovú hudbu založili na Spiši v roku 1920 v Helcmanovciach, ktorá ako jediná pôsobí dodnes. Ďalšie vznikli v roku 1928 v Medzilaborciach, v roku 1932 v Ruskom. Po vojne boli vytvorené ešte dychové hudby v Habure v roku 1957 a v Uliči v roku 1981.

Viedenskou arbitrážou v roku 1938 bola obec Ruské začlenená do Maďarska. Keď maďarskí úradníci chceli zabaviť hudobné nástroje, Ruščania ich v noci prepašovali do Sniny. S ich pomocou miestny učiteľ Jozef Gross založil v roku 1939 dychovú hudbu aj v Snine a následne v Humennom, čím v týchto mestách vznikla nová dychovkárska tradícia, ktorá trvá dodnes.

V prvej medzivojnovej etape rusínske dychové orchestre vznikali na rusínskych obciach vďaka výnimočnej aktivite a entuzianizmu členov miestnych komunít a to za pomoci príslušníkov iných národov – Čechov pána Tomčíčka v Helcmanovciach, Františka Bonaventuru, Jána Petráka a Františka Šebestu v Ruskom, štb. kpt.v.v. Antonína Brabenca v Medzilaborciach a Ukrajinca Oresta Šenkirika v Ruskom.

Po vojne rusínske dychové hudby viedli slovenskí dirigenti Jozef Gross v Ruskom, František Rajtár v Medzilaborciach, Gejza Hübner v Habure a Andrej Pčola v Uliči. Popri nich vyrástla silná generácia rusínskych dirigentov -
Jozef Burčík, Štefan Mamrák, Michal Furimský, Juraj Leitmančík, František Gans, Viera Leitmančíková, Mgr. František Kuruc, Tibor Theis v Helcmanovciach, Vasiľ Prejsa, Mikuláš Prokipčák a Juraj Belej v Medzilaborciach, Ivan Stebila a Jozef Tekáč ml. v Uliči.

Rusínske dychové hudby sa stali pevnou súčasťou cirkevného i svetského kultúrneho života svojich komunít. Účinkovali nielen na festivaloch a kultúrnych podujatiach v svojich obciach a blízkom okolí, ale aj na celom Slovensku a na medzinárodných podujatiach v zahraničí v Čechách, Nemecku, Poľsku a Ukrajine.

V medzivojnovom období v rokoch 1920-1945 v rusínskych dychových hudbách pôsobilo 123 hudobníkov, v povojnovom období v rokoch 1946-1989 263 osôb a po roku 1989 až dodnes v poslednej rusínskej dychovej hudbe v Helcmanovciach cez 80 hudobníkov.

Mnohí rusínski hudobníci sa stali osobnosťami slovenskej, ale i európskej kultúry a účinkujú v popredných orchestroch na Slovensku, ale i v Čechách a Nemecku. Bližšie informácie o nich a o dychových kolektívoch nájdete v publikácii Rusínske dychové hudby. Vihorlatské múzeum v súčasnosti pracuje i na spracovaní histórie slovenských dychových hudieb v našom regióne – v Udavskom, Kamenici nad Cirochou, Rovnom, Snine a Humennom. Poprosili by sme o pomoc pri zisťovaní informácii o týchto dychových hudbách. Ďakujeme za spoluprácu.

AUTOR, FOTO : Miroslav Kerekanič



Verzia pre tlač
26.04.2019



Ste spokojný/-á s výsledkami komunálnych volieb 2018 v Humennom?


  • áno (58%)
  • nie (42%)