Domov AKTUÁLNE > Spoločnosť

Koncertné krídlo stojí v sále dodnes

V tomto roku Základná umelecká škola na Mierovej ulici v Humennom oslávila 60. výročie svojho vzniku. Jedným z jej riaditeľov bol aj Štefan Polovka

Koncertné krídlo stojí v sále dodnes

HUMENNÉ. Štefan Polovka (1935 - 2007), rodák z Rokytova pri Humennom, patril medzi prvých učiteľov novozaloženej hudobnej školy, dnes Základnej umeleckej školy na Mierovej ulici. Vyučoval hru na akordeóne a violončele od roku 1959.

Ako riaditeľ  školy pôsobil v rokoch 1964 - 1970 a významnou mierou prispel k materiálnemu zabezpečeniu školy. Dlhé roky pôsobil ako vedúci odboru kultúry, stál pri zrode Klubu priateľov hudby a Humenskej hudobnej jari. 

Vyštudoval hru na violončelo. Hral v súbore Víta Nejedlého, účinkoval v Podduklianskom umeleckom ľudovom súbore v jeho začiatkoch.

Na jeho život a prácu spomínajú manželka Mária a dcéra Jana Dobrančinová, ktorá učí na ZUŠ hru na klavíri.

MANŽELKA: K hudbe ho ťahalo odmala. Spomínal, ako v detstve sedával na schodoch, hral na harmoniku a po dedine chodili Nemci. Odpútaval tak ich pozornosť. Hudba nás aj dala dokopy. Zoznámili sme sa v jeho rodnej dedine pri muzike, ktorú viedol. Spievala som v súbore ako dievča. 
Hudbu doslova zbožňoval. Aj na odbore kultúry žil kultúrnym životom a jeho organizáciou. Zasadil sa za budovanie kultúrnych domov po obciach. Bol spoluzakladateľom Klubu priateľov hudby v Humennom a stál pri zrode Humenskej hudobnej jari. Zaslúžil sa o rozvoj koncertného života v meste.

Škola bola jeho prvým zamestnaním?
MANŽELKA: Do školy nastúpil po vojenčine. Učil hru na violončelo a akordeón, viedol akordeónový orchester. Pôsobil na nej od 64. do 70. roku. Potom ho „odvelili“ na odbor kultúry.

Ako si spomínate na jeho začiatky v umeleckej škole?
MANŽELKA: Pamätám si na provizórne priestory, na nevzhľadný zadný dvor, z ktorého sa do nej vchádzalo. Ustavične niečo zháňal, najmä hudobné nástroje. Vtedy to bol veľký, často neriešiteľný problém. Spomínam si, aký bol šťastný, keď sa mu podarilo zohnať koncertné krídlo. Tešil sa, ako keď sa mu narodil syn. Klavír doposiaľ stojí v koncertnej sále v kaštieli.
DCÉRA: Na škole vtedy pracovala skupina zanietených ľudí, ktorým záležalo na jej rozvoji.

Riaditeľoval manžel aj doma?
MANŽELKA: Doma pracovné problémy a nepríjemnosti neriešil. Nechcel, aby sme boli ovplyvnení jeho názorom na človeka. Nedopustil, aby sa deti na učiteľov sťažovali, či nebodaj na nich nadávali. Učiteľ musí mať rešpekt, hovorieval. Nebol zákerný, nevedel sa hnevať, nebol pomstychtivý. Bol dobrák.  
DCÉRA: Otec bol zásadový a vytrvalý. Vonku v práci by sa rozdal, doma sme si neraz museli pomôcť sami. Som mu za to dnes vďačná, lebo tak sme sa naučili nespoliehať sa na známosti rodičov, ale sami na seba a na vlastné sily.
MANŽELKA: Keďže mal manžel veľa pracovných povinností, starostlivosť o tri deti zostávala na mne. Hnevala som sa a neraz som mu vyčítala, že na rodičovské združenia chodím len ja. Predsa len, otec je autorita. Do ĽŠU chodil syn Jaroslav, neskôr hral a spieval v kapele. Dcéra Jana je dnes učiteľkou klavíra v škole.
DCÉRA: Ďakujem otcovi, že ma nasmeroval na túto cestu. Uvažovala som o športovej škole, na klavír som chodila rada, ale nebol mojou prioritou. Až otec ma nahovoril na konzervatórium. Chodievala som na doučovanie, a stále som váhala. Dnes som rada, že som otca poslúchla a som mu za to vďačná. Neľutujem.

Zaujímal sa otec o školu?
DCÉRA: Otec bol so školou spojený prakticky stále, aj po odchode. Keď som bola jej žiačkou, komunikoval s učiteľmi, zaujímal sa o dianie v nej. Neskôr, keď som tu nastúpila pracovať, vedel o našej práci, o koncertoch. Celý život mal o škole informácie.

Na sklonku života prišla choroba.
MANŽELKA: Manžel o ťažkej chorobe, na ktorú zomrel, nevedel. Úspešne sme ju pre ním utajili.  Možno že niečo tušil, ale nedal to na sebe znať. Človek verí tomu, čomu chce veriť. A manžel veľmi chcel žiť. A zákernej choroby sa bál celý život.
DCÉRA: Veľa sme sa v tom čase spolu rozprávali. Otec bol spokojný so svojím životom. Bol organizačný typ, aktívne žil do konca, dve volebné obdobia starostoval v Rokytove pri Humennom. Svoju rodinu miloval a žil pre ňu. Aj keď mal veľa práce, cez víkendy sme stále chodili do lesa, na prechádzky. Na vnúčatá nedal dopustiť. Pravidelne sme sa celá rodina stretávali v Rokytove. Mám na otca krásne spomienky.



AUTOR: JO
FOTO: JO, ARCHÍV M. POLOVKOVEJ
Verzia pre tlač
31.07.2017



Chystáte sa v lete na dovolenku?


  • áno, už sa na to teším (36%)
  • ešte neviem, rozhodnem sa podľa pandemickej situácie (19%)
  • nie, nebudem riskovať (44%)