Eddie Jackson Authentic Jersey Viera, nádej a láska, to bolo krédo Alexandra Ljubimova, ktoré zašifroval do mien svojich dcér - Zemplínčan online

Domov AKTUÁLNE > Spoločnosť

Viera, nádej a láska, to bolo krédo Alexandra Ljubimova, ktoré zašifroval do mien svojich dcér

Dokážeme pochopiť životný odkaz tohto veľkého človeka, rodom Rusa, srdcom Rusína, dušou Slovana?

Viera, nádej a láska, to bolo krédo Alexandra Ljubimova, ktoré zašifroval do mien svojich dcér

HUMENNÉ. V dňoch 7. - 8.septembra 2018 bolo realizované podujatie Pocta Alexandrovi Ljubimovovi venované sto dvadsiatemu výročiu narodenia tejto výnimočnej osobnosti Medzilaboriec, horného Zemplína, ale i celého východného Slovenska, učiteľa, hudobného a speváckeho pedagóga, osvetového pracovníka, ktoré pripravilo Rusínske záujmové združenie v spolupráci s Vihorlatským múzeom v Humennom, Súkromnou základnou umeleckou školou Kudlovská Humenné, Maticou slovenskou, mestami Medzilaborce a Humenné, MO ROS Medzilaborce, Zväzom Rusov v Košiciach a bolo realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín pod záštitou primátora mesta Medzilaborce Ing. Vladislava Višňovského.

V piatok sa v skanzene Vihorlatského múzea v Humennom uskutočnila slávnostná akadémia, v sobotu v Medzilaborciach na MsÚ seminár za účasti pozvaných hostí a členov rodiny Alexandra Ljubimova a záverečný koncert v Múzeu moderného umenia Andyho Warhola.

Podujatiu predchádzala pomerne dlhá príprava v rámci ktorej choreograf a tanečný pedagóg doc. Vladimír Marušin, ArtD., vedúci katedry hudobnej výchovy Prešovskej univerzity špeciálne na tento projekt vytvoril a nacvičil so žiakmi SZUŠ Kudlovská Humenné a tanečníkmi FS Chemlon Humenné Ruský a Český tanec a v programe sa použili aj jeho už kultové rusínske tance Pod nohy hraj!, Chto lipše a Fľaškový. Speváci mužskej speváckej skupiny Hačure a jej sólista Ľudovít Džubák sa okrem svojho typického rusínskeho programu predviedli ruskými vojenskými piesňami Slovjanka, Studentočka, Kaťuša a Annamária Bajcurová z Gymnázia sv. Jána Zlatoústeho v Humennom si pripravila prednes ruskej poézie. Na projekte participovali muzikanti a speváci hudobnej školy z družobného ruského mesta Vidnoje, ako i členovia ruskej komunity žijúcej a pôsobiacej na Slovensku-operný spevák a pedagóg spevu na Konzervatóriu Jozefa Adamoviča v Košiciach Mgr. Michail Adamenko, ArtD., posledný slovenský balalajkár Ivan Akimov, nositeľ francúzskeho vyznamenania Rytier národného rádu za zásluhy a speváčka Tatiana Ponická, členka Zväzu Rusov z Košíc.

Milými a vzácnymi hosťami boli Elena Epišina, atašé Veľvyslanectva Ruskej federácie v Slovenskej republike, ktorá svojim príhovorom otvorila podujatie, Tatiana Jeršova, poslankyňa mesta Vidnoje, Larisa Pochvaljeva, riaditeľka ZUŠ Vidnoje, Natália Dostovalová, predsedníčka Zväzu Rusov v Košiciach, doc. Vladimír Marušin, ArtD. a manželkou Aničkou, prof. Irena Medňanská a doc. Karol Medňanský z Prešovskej univerzity, pracovníčka odboru kultúry MsÚ Humenné pani Helena Ferková, ale najmä členovia rodiny Alexandra Ljubimova – dcéry Nadežda Čorná a Viera Červeňáková, vnuk Alexander Bača a pravnuci Natália Muráňska, Ľudmila Čorná a Ivan Čorný s deťmi. Svoje životné krédo Alexander Ljubimov, ako to vysvetlil jeho vnuk Alexander Bača v poďakovaní tvorcom podujatia, zašifroval do ruských mien svojich dcér – Viera, Nadežda a Ľubov, čo znamená v preklade „Viera, Nádej a Láska“. Až týmito slovami dokážeme pochopiť životný odkaz tohto veľkého človeka, rodom Rusa, srdcom Rusína, dušou Slovana.

Dramaturgia akadémií vychádzala zo životných etáp Alexandra Ljubimova a jednotlivé spevácke a tanečné bloky v choreografickom stvárnení doc. Vladimíra Marušina, ArtD. dotvárali ich atmosféru. Program sa začal balalajkovým entré v podaní Ivana Akimova a balalajkového kvarteta v zložení Sergej Petelin, Ivan Efremov, Arťom Sorokin s učiteľkou Ľudmilou Burkatskou a klavírnym sprievodom Ľudmily Samochinovej z Detskej umeleckej školy Vidnoje z Ruska, ktorým sa navodila typicky ruská atmosféra. Túto atmosféru umocnili aj speváčky menovanej školy Valéria Odyševa a Mária Prokaznova s učiteľkou Natáliou Malou, ale najmä excelentný prejav už vyššie menovaných laureátov medzinárodných súťaží Ľudmily Nikolajevny Burkadskej a Ľudmily Anatoljevny Samochinovej, Michaila Adamenka a Ivana Akimova. Rusínsky a zemplínsky akcent vynikajúcemu programu dodali členovia Folklórneho súboru Chemlon Humenné a speváckych skupín Hačure a Bosoročky.

Životné osudy a prínos Alexandra Ljubimova okomentoval moderátor Vladimír Protivňák, predseda Okresnej rady Rusínskej obrody v Medzilaborciach.

Alexander Ljubimov sa narodil 12. septembra 1898 v kozáckej rodine na stanici Kazanska na Done. Študoval na Gymnáziu a neskôr na Dôstojníckom učilišti v meste Taganrog. Jeho život osudovo poznačili udalosti 1. svetovej vojny. Ako ruský vojak sa dostal pri Varšave do poľského zajatia. Po vojne ho osud zaviedol do Prahy, kde v rokoch 1921 - 1925 vyštudoval Vyššiu obchodnú školu. Tu si našiel spriaznených priateľov medzi rusínskymi študentmi z Podkarpatskej Rusi a rozhodol sa pre život učiteľa medzi Rusínmi. Absolvoval Učiteľský seminár v Mukačeve a v rokoch 1946-1949 aj Slovenskú univerzitu v Bratislave. V rokoch 1925 – 1927 učil v Olšinkove, následne v Oľke, roky 1929-1938 sú zviazané s jeho pedagogickou činnosťou v Kalinove a v rokoch 1938-1945 pracoval v Čertižnom. Po vojne v rokoch 1945 – 1947 pôsobil v ruských gymnáziách v Medzilaborciach, v rokoch 1948 - 1950 v Humennom a znovu sa vrátil na Pedagogické gymnázium v Medzilaborciach. Bol aj organizátorom kultúrneho života rusínskeho obyvateľstva na Slovensku. Založil viacero hudobných detských i mládežníckych súborov. Medzi najznámejšie patrili Balalajkový detský orchester z Kalinova a Orchester ľudových nástrojov humenského gymnázia, s ktorými účinkoval nielen v regióne horného Zemplína, ale aj na území Podkarpatskej Rusi a v Čechách. Aktívne sa podieľal pri organizovaní súťaží a festivalov umeleckej tvorivosti mládeže i dospelých, rôznych školení pre dirigentov a zbormajstrov.

V roku 1953 bol v Medzilaborciach pri založení Súboru piesní a tancov ukrajinského obyvateľstva Česko-Slovenska, predchodcu PUĽS-u Prešov, ktorý bol neskôr presunutý do Cemiaty pri Prešove. Pracoval v ňom na pozícii dirigenta orchestra národných nástrojov. Prvé premiéry sa napriek ukrajinskému názvu niesli v duchu osláv krásy rusínskeho folklóru. Možno aj preto bol tento kolektív napriek mnohým úspechom v roku 1955 zlikvidovaný. Ljubimov ostal pracovať v Prešove na Katedre ruského jazyka a literatúry Prešovskej filologickej fakulty. V roku 1957 sa vracia do Medzilaboriec a stál pri zriadení hudobnej školy, v ktorej bol učiteľom a riaditeľom. Alexander Ljubimov bol vášnivým včelárom a záhradníkom. Na miestach svojho pôsobenia zakladal nové sady, pestoval včely a tejto záľube učil aj miestnych obyvateľov. Mal aj liečiteľské schopnosti a neváhal pomôcť chudobným ľuďom v akejkoľvek situácii. Podujatie sa vydarilo. Bolo emotívne, umelecky veľmi vydarené. Diváci, rodinní príslušníci i zainteresovaní umelci ho ohodnotili pozitívne. Čo dodať na záver?

Žijeme v svete celebrít. Máme ľudí, ktorí nevedia spievať, hrať, tancovať, nič nevytvorili, omylom sa ocitli na obrazovke a stali sa „celebritami“. A máme osobnosti, ktoré sa stali celebritami vďaka výsledkom svojej práce.

A takýto bol spolu s Michalom Václavským, Antonínom Brabencom, Jozefom Grossom a mnohými ďalšími osobnosťami kultúrneho, spoločenského a hospodárskeho života aj Alexander Ljubimov. A poctu mu vzdávali skutočné umelecké celebrity – laureáti medzinárodných súťaží Ľudmila Nikolajevna Burkadská a Ľudmila Anatoljevna Samochinová z Vidnoje Moskovskej oblasti v Rusku, sólista operety v Kyjeve, DJZ v Prešove, ŠD v Košiciach a hlasový pedagóg Mgr. Michail Adamenko, ArtD., svetobežník Ivan Akimov, choreograf a tanečný pedagóg doc. Vladimír Marušin, ArtD., ako i naši domáci umelci. Je potrebné si pripomínať skutočné celebrity a dávať ich za vzor mladej generácii. Len takýmto spôsobom bude naša spoločnosť lepšia, krajšia, pozitívnejšia.

ZDROJ : Mgr. Miroslav Kerekanič, metodik Vihorlatského múzea Humenné







AUTOR, FOTO : Miroslav Kerekanič




Verzia pre tlač
14.09.2018