Domov RELAX > RELAXdnes

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 10. časť

Milan Kuruc rozpráva o svojich zážitkoch z Peru, Chile a Bolívie. Časť 10. - Chile - San Pedro

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 10. časť

Predchádzajúcu časť si prečítajte TU


Chile
Oficiálny názov krajiny:     República de Chile
Hlavné mesto:                   Santiago /  5 950 000 obyvateľov /
Počet obyvateľov krajiny:  18 150 000
Rozloha:                            756 100 km²
Susedné krajiny:               Bolívia, Argentína, Peru
Miestna mena:                  Čilské Peso / 1 EUR – 760 CLP /
Časové pásmo:                 UTC – 4 hod.


Pokračovanie :
Po opustení colnej zóny na bolívijskej hranici nasadáme do autobusu a ostávame v miernom šoku. Autobus je nový, priestranný, plne klimatizovaný, vodič autobusu čerstvo oholený a navoňaný, cesta pred nami asfaltová, bez výtlkov či kameňov. Veriť sa nám nechce, sme akoby v inom svete.

Nič z toho sa nedá porovnať s cestami či prepravnými prostriedkami, aké sme užívali doteraz. Ale musím povedať, je to veľmi príjemná zmena a všetci si ju nadšene pochvaľujeme.

Trvalo necelú hodinku a po kvalitnej ceste sa už blížime k colnému vybaveniu v mestečku Calamo. A vidíme, že je zle. Pred colnicou stoja doslova húfy turistov, nikto nepozerá na nikoho a tlačí sa nasilu k okienku.

Colníci si dávajú načas, nikam sa neponáhľaju, s bohorovným kľudom pečiatkujú pasy, s každým turistom prehodia pár priateľských slov a ich nudná pracovná zmena im takto pomaličky plynie. Slnko nemilosrdne páli, u niektorých z nás sa neúprosne začína prejavovať dehydrácia a naša Evka, už v Peru pasovaná za lekára výpravy, má čo robiť, aby to zvládla.

Pľuzgiere na rukách, tvári a krku, ktoré som si „opatril“ na soľnej púšti Salar de Uyuni v Bolívii mi praskajú a cítim, že sa to môže zle skončiť. Našťastie mám ešte v ruksaku jedno tričko s dlhým rukávom, vyzliekam si staré a navliekam nové. Tvár si zakrývam požičanou šatkou, na hlavu nasadím šiltovku a oči mi chránia slenčné okuliare. Mastičky všetkým možných druhov s hojivým účinkom mi spolucestujúce naniesli opatrne na spálené miesta a hneď mi je lepšie.

Aj rad sa konečne pohol a o dve hodiny od nášho príchodu sme na rade my. Základnú otázku colníka „odkiaľ som a za akým účelom vstupujem na územie Chile“ bravúrne zvládam v španielčine, načo mi okamžite dá vytúženú pečiatku do pasu a môžem ísť na kontrolu batožiny. Kufor a ruksak s fotovýbavou nakladám na pás, ten sa pohybuje k skeneru, odkiaľ jeho obrazový záznam na monitore sleduje zodpovedný pracovník colnej a hraničnej kontroly.

Prešli sme všetci bez problémov, nikto z nás nemal tovar, ktorý by skener vyhodnotil za nevhodný. Aj prísny nemecký ovčiak veselým vrtením chvosta dával najavo spokojnosť s našou batožinou.

Vtedy nastala chvíľa, ktorú nikto z nás nečakal. Náš brazílsky spolupútnik Leonardo, naše decko hýčkané, v slivovici každý deň vykúpané, v bolívijskej púšti nájdené, pristupuje k nám a so slzami v očiach sa s nami lúči. Konečne sa mu podarilo skontaktovať so svojou skupinou a s ťažkým srdcom, ľahší o pár kilogramov (následok slivovice) od nás definitívne odchádza.

Každého objíme, vybozkáva a pozýva k nemu domov, do Brazílie. Zamilovať sa nám stihol chudák, do českej turistky Hanky, bankárky z Prahy, s ňou sa lúči najdlhšie a nadojímavejšie. Odchádza sám, smutný, nešťastný, s ruksakom na pleciach a my hľadíme za ním. Ktovie či sa ešte niekedy uvidíme. Ale svet je malý, možno raz niekde vo svete stretneme blonďavého, nevysokého novinára Leonarda z Brazílie. Utrápení zo slnka, z lúčenia, no spokojní, že všetko máme konečne za sebou, nasadáme do autobusu a vyrazíme k nášmu hotelu v dedinke San Pedro. 

Chile – San Pedro
San Pedro je krásna, farebná dedinka, vsadená uprostred zelenej oázy najdrsnejšej púšte sveta Atacama. Leží v nadmorskej výške 2400 m, má 4 500 obyvateľov a žije len z turistického ruchu.

Koloniálny kostol v centre mesta bol podľa hrdo vyvesenej tabule pri vstupe postavený v roku 1577 a je najväčším a najkrajším kostolom v regióne.

Nachádza sa tu aj Múzeum Gustava La Paige s mnohými artefaktmi a múmiami, vrátane jednej známej ako „Miss Chile“. Mestečko je ale známe najmä pôsobením filmového štábu Holywoodu, ktorý tu natáčal veľmi úspešný a po celom svete známy film Sedem statočných.

Neregulovaný turistický ruch v posledných rokoch spôsobil, že po malebnej dedinke, v ktorej prebiehali urputné filmové boje neostala ani stopa. Nízke domčeky sa zmenili na predajne suvenírov, bary či útulné krčmičky nájdete na každom kroku a nespočetné množstvo cestovných kancelárií sídli v maličkých miestnostiach, kde sa kedysi chovali domáce zvieratá.

Zmenárne sa predbiehajú v cenových ponukách za nákup domácej meny a nadháňači nevestincov ma lákajú fotografiami radodajných slečien. To všetko zisťujem na večernej prechádzke po tejto známej dedinke. Predtým si však dám výdatný trojhodinový spánok vo veľmi útulnom hotelíku na okraji mesta.

Ten nás privítal nádherným prostredím. Po obvode jeho múrov stoja bungalovy, do ktorých nás po jednom z recepcie odprevádza veľmi pekná indiánka. Jej vysoká, štíhla postava, ako uhoľ čierne vlasy a bieloskvúci úsmev dokonalého chrupu mužské osadenstvo našej výpravy povzbudí do pozvania na prechádzku po hotelovej záhrade. Rázne, no slušne odmieta našu snahu o zdokonalenie sa v biednej španielčine. Smutne sa pozeráme, ako každého z nás milo pozdraví a po odomknutí izby vznešene odíde.

Obdivujem krásnu a dokonale prepracovanú záhradu. Veľký bazén, obklopený vysokými palmami ma veľmi láka, ale moje pľuzgiere na spálených rukách, tvári a holom krku mi v tom bránia. S ľútosťou sa otočím a vchádzam do čistej a priestrannej izby bungalovu. Široká dvojposteľ, ticho bzučiaca klimatizácia, príjemne vychladená miestnosť a ovocie na stolíku mi urobia náladu a chuť oddať sa spánku. Nič mi v tom nebráni a zobudím sa až po vyše troch hodinách.





To som už zistil, že v celom hoteli som ostal z našej výpravy len ja sám. Na vlastné riziko a s boľavými ranami po spáleninách sa ponáram do úžasnej vody v bazéne. Stmieva sa, z každého kúta tropickej záhrady sa ozýva spev vtákov, cikády začínajú svoj večerný koncert a po príjemnej únave z plávania v bazéne, odchádzam do izby. Prezlečiem sa a vyrazím na obhliadku dedinky. Život v nej doslova kypí.

Uličky sú plné mladých ľudí, stredná generácia, starší ľudia, všetci sa tu potulujeme a hľadáme v neprebernom množstve suvenírov, čo kúpiť domov pre najbližších. Večera v podobe pravého čilského steaku s bylinkovým maslom mi urobila ohromnú radosť a chuť pokračovať v nočnom prieskume San Pedro.

Ulica je už preplnená, mladí ľudia v dobrej nálade hľadajú diskotékové bary, my starší už len nejaké pokojné miestečko na dobré pivo. Stretávam časť našej výpravy, práve si nakúpili zásoby koky, zopár jointov a lákajú ma na párty pri našom hotelovom bazéne. Koku dokúpim aj ja, venujem im ju celú, no na párty sa necítim. Spáleniny mi spôsobujú bolesť, radšej si teda pôjdem ľahnúť, aby som bol ráno vyspatý a pripravený na expedíciu do Vale de la Luna – Mesačného údolia.   

AUTOR, FOTO : MILAN KURUC


Verzia pre tlač
04.09.2017