Domov RELAX > RELAXdnes

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 11. časť

Milan Kuruc rozpráva o svojich zážitkoch z Peru, Chile a Bolívie. Časť 11. - Chile - Valle de la Luna (Mesačné údolie)

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 11. časť

Predchádzajúcu časť si prečítajte TU

Pokračovanie :

Chile  - Valle de la Luna (Mesačné údolie)

Jedná sa o jedno z najnavštevovanejších miest za bolívijskou hranicou, nachádza sa asi 20 km od centra dedinky San Pedro, v oblasti Cordillera de la Sal.

Tá je mimoriadne zaujímavou oblasťou s kameňmi a pieskovými útvarmi, ktoré sa za tisícročia formovali dažďom a jemne obrusovali ostrým púštnym vetrom.

Autobus nás ráno naloží a v kompletnej zostave odchádzame k miestu, na ktoré sa z pohľadu fotografa veľmi teším. Podľa diskusných príspevkov na zahraničných fórach ma tam čakajú neopakovateľné zábery drsnej prírody.

Valle de la Luna predstavuje neuveriteľnú atraktívnosť svojou podobnosťou s mesačným povrchom. Máte pocit, akoby ste kráčali po mesačnom povrchu a výhľady na všetky strany dojem mesačnej krajiny vo mne tento pocit ešte umocňujú.

Od domáceho sprievodcu sa mi dostalo laického vysvetlenia, že tento úžasný prírodný fenomén je spôsobený vplyvom pôsobenia suchého vzduchu púšte Atacama a chladného vzduchu pohoria Ánd.

Na drsných skalách vidím záhyby odtieňov všetkých zelených, modrých, červených a žltých farieb. Tie ma prekvapujú svojimi najrozmanitejšími formami, ktoré slnko mení v niekoľkých tisícoch rôznych tónov počas dňa, a to najmä za súmraku, kedy dosahuje svoju najkrajšiu podobu. Vládne tu neopísateľné ticho, všetko naokolo je také chladné, krásne a neuveriteľne impozantné.

Mám dojem, že stojím v samej svätyni prírody. Dozvedám sa, že kombinácia vysokých denných teplôt s extrémne nízkymi nočnými teplotami neprajú žiadnej vegetácii. Preto tu nevidieť ani najmenší náznak akejkoľvek rastliny. Ani zver sa tu nedrží, len púštne líšky tu vedia prežiť. Ich jedinou potravou sú jašterice a hady.
Za celý čas som na oblohe nevidel nič, čo by sa podobalo na živého predstaviteľa vtáčej ríše.

Plánovanou zastávkou je „Duna Grande“. Známy spôsob prideľovania názvov a mien, no aj jednoduchý preklad vopred napovedá, že sa jedná o obrovskú piesočnú dunu. No pohľad na stáročný výtvor, na „dieťa“  Atacamy je úžasný.

Toto milióny rokov koncentrované množstvo piesku je ľudským okom vnímateľné len z diaľky, z dostatočne veľkého odstupu. Kráčame úzkym kamenným chodníkom na jej vrchol, slnko nemilosrdne pripeká a vodu, čo som mal na celý deň, som vypil už na začiatku výstupu. Podobne sú na tom aj ostatní, začíname mať obavy, ako to bez vody zvládneme. Obavy sú neopodstatnené, len čo dorazíme pod ohromný skalný previs, vidíme, že sme zachránení. Je tam rozložený stánok s chladiacim boxom, plným vody, mrazených dobrôt, sladkostí, hamburgerov...

Vodu si kupujeme na litre, na sladkosti ani mrazené dobroty nikto nemyslí, len sa nalievame vodou a berieme si ju do zásoby. Výstup už netrvá dlho, o necelú polhodinu stojíme na vrchole duny a užasnuto hľadíme na scenériu.

Všade vidíme biele skaly, piesok, veľké i malé duny piesku a za tým sa na modrej oblohe týčia vrcholy sopiek. Dokonalé kužele ich zasnežených vrcholov robia nezabudnuteľné pozadie tohto údolia. Len nemo stojíme a obdivujeme. Počuť cvakanie fotoaparátov a užasnuté výkriky nadšenia turistov z celého sveta.

Nezdržíme sa tu dlho, veľa miesta na vrchole obrovskej duny nebolo a po pár minútach schádzame nižšie, aby sme uvoľnili miesto iným. Nasleduje zostup dole, na miesto, kde nás čaká autobus a presúvame sa k inému zázraku planéty, k miestu zvanému Valle de la Muerte. 

AUTOR, FOTO : MILAN KURUC


Verzia pre tlač
08.09.2017