Domov RELAX > RELAXdnes

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 5. časť

Milan Kuruc rozpráva o svojich zážitkoch z Peru, Chile a Bolívie. Časť 5. – jazero Titicaca

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 5. časť

Predchádzajúcu časť si prečítajte TU 

Pokračovanie :
Len čo sme sa plní zážitkov i obdivu vrátili z Machu Picchu späť do Cusca, už nás čakal program na nasledujúci deň.

Presun peruánskym vidiekom k jazeru Titicaca.

V ten večer, v hotelovej izbe s Maťom, dopijeme posledný zvyšok mojej slivovice, hojne okorenenej listami cocy a spokojne sumarizujeme doterajší priebeh výpravy.

Sme všetci v poriadku, až na malé výnimky nemáme žiadne zdravotné problémy, nikoho z nás neokradli, nikto nestratil pas, všetci chceme čo najskôr vyraziť ďalej.

Po bohatých raňajkách, dokonale pripraveným autobusom a šoférom ako zo škatuľky, pomaly sa presúvame do mesta Puno. Prístavneho mesta pri jazere Titicaca.

Titicaca je najväčšie jazero v Južnej Amerike s rozlohou 8 800 km² a s nadmorskou výškou 3 800 m n. m. Zároveň je to najvyššie položené jazero s obchodnou lodnou prepravou na svete. Leží v Andách, na hraniciach Peru a Bolívie.

Priemerná hĺbka je udávaná 140 m, najväčšia 304 m. Teplota vody dosahuje 13 °C. Ústi do neho viac ako 25 riek. Má 41 ostrovov, niektoré z nich sú husto obývané. Toľko k jeho geografickým údajom.

Cesta do mesta Puna bola zaujímavá, ale ja som si ju predstavoval úplne inak. Spomínam si na cestu autobusom po Kambodži a Vietname. Natlačení medzi domorodcami, medzi ich domácimi zvieratami, hladní a smädní spolu s nimi, aj jedli sme spolu s nimi. Len takto sa dá spoznať mentalita cestujúcich vidiečanov, kultúra a spôsob života.

Tu, v Peru, sme na presun k jazeru mali vyhradený vlastný autobus a tak cesta vidiekom nepriniesla to, čo som očakával. Videli a pretrpeli sme síce rozbité, nespevnené cesty, chudobné obydlia domácich, zažili ich správanie, ale ich spôsob života sme neokúsili zblízka.

Aj obed prebehol v reštaurácii, akomsi motoreste, kde na nás čakali bohaté švédske stoly, no očakávaný zážitok z videka sa nedostavil. Aspoň u mňa nie.

Takto pohodlne a nezáživne sme sa dopravili okolo poludnia do mesta Puno. Mali sme šťastie, v ten večer sa celé mesto pripravovalo na dlho očakávanú fiestu. Akýsi sviatok kresťanského patróna, ochrancu mesta. Pre mňa to bola výborná správa.

Len čo sa vrátime z jazera, hneď presvedčím pár ľudí a vyrazíme na bujaré oslavy.

A budem fotiť jeden záber za druhým, určite si prídem na svoje. Tie ich fiesty bývajú veľmi hlučné, farebné a veľmi vhodné na výborné zábery fotoaparátom.

Len čo nás autobus vyložil blízko prístavu, museli sme sa veľmi ponáhľať, aby sme stihli našu vopred zabezpečenú loď. Posádka lode už zďaleka na nás máva, aby sme sa nezdržiavali kúpou lístkov, už o nás vedia, môžeme prejsť aj bez nich. Sme jediní bielej pokožky, tak aký omyl vo výdaji lístkov hrozí?

Rýchlo nasadáme a vyrazíme na štvorhodinovú plavbu. Voda v jazere nás všetkých prekvapila.

Kalná, smradľavá voda, plná odpadkov nás doslova ohúri a všetci sme pobúrení ľahostajnosťou miestnych ľudí k životnému prostrediu. Pýtam sa kapitána lode, mladého muža tmavej pleti, či tu majú aspoň základnú predstavu o odpadovom hodpodárstve a narábaní s odpadom. Udivene na mňa pozerá a ľahostajne odvetí, že tým sa tu nikto nezaoberá.

Jeho odpoveď ma ani veľmi neprekvapila, v takom svete je to bežná odpoveď na nemiestne otázky ľudí z civilizovanejšieho sveta. Pochopil som, nie je tu miesto ani čas na také rozhovory.

Je to otázka ich spôsobu života a bez zásahu kompetentných s tým nikto nič neurobí.

Asi po polhodine plavby sa situácia v otázke čistoty vody rapídne zlepší. Až tak, že dovidím na dno a to ma nakoniec upokojuje. Medzitým sa na lodi podáva welcome drink a moje obavy o tunajšie životné prostredie pri barovom pulte lode nikto neberie vážne.

Míňame prvé obydlia na vode, akési chatrče z trstiny, postavené na spôsob stanu a umiestnené na umelých ostrovoch. Na jednom z nich, rozlohou asi ako futbalové ihrisko, práve prebieha futbalový zápas. Nemáme čas, a kapitán lode ani chuť zastaviť a povzbudiť domácich futbalistov. Tých je ľahko rozoznať, na dresoch majú veľký symbol jazera a nápis Titicaca. Ani okom nemihli keď im odrazená lopta spadla do jazera. Najbližší z nich skočil do vody, chytil loptu a svižne ako ryba sa vyšvihol naspäť na ihrisko. Hralo sa ďalej, akoby sa nič nestalo.

O chvíľu dorazíme k prvému ostrovu, na ktorom máme naplánovanú prvú prestávku. Tu by som rád vysvetlil, ako takéto ostrovy vznikli a ako sa na nich žije.
Obytné domy, obchody, kostolík a dokonca i záhradky, na ktorých miestni obyvatelia pestujú základnú zeleninu. Také sú ostrovy, postavené z rákosia, ktoré sa volá totora. Mimochodom, keď ho ošúpete, je to sladká pochúťka. Ľudia tu žijú podľa dávnych tradícií, avšak už aj tu sa prejavujú vymoženosti civilizácie. Ostrovania používajú solárne panely, v každom príbytku nájdete televízor, DVD prehrávač, chladničku...Všetci žijú prevažne z turizmu a predaja ručne vyrobených tovarov, ktoré sa snažia turistom predať za každú cenu.

Každá prichádzajúca loď má s ostrovanmi dohodnuté, na ktorom ostrove zakotví. Po vystúpení z lode si najprv musíte zvyknúť na chôdzu po mäkkom povrchu, ale je to príjemná zmena. Sprievodca nám usporiada krátky výklad o spôsobe života na ostrove, ponúka nám možnosť ochutnať totoru a zisťujem, že je naozaj dobrá a sladká.

Prvá dáma, starostova manželka, nám už začína ukazovať, ako sa ostrov stavia. Všetci podídeme bližšie a so zájmom sledujeme jej šikovné prsty, ako rýchlo splietajú trstinu a o malú chvíľku je prvý zväzok hotový. Viac vrstiev takých zväzkov sa hrubým, konopným lanom spojí do väčšieho a zväzky väčších do ešte väčších zväzkov. Ich počet závisí od zámeru starostu, aký veľký ostrov, alebo ostrovček chce na vode vytvoriť.

Zamýšľam sa nad tým, že konštrukcia všetkých ostrovov a ostrovčekov je až neskutočne jednoduchá. Vrstvy trstín sú skladané cez seba až do výšky jedného metra. Spodné vrstvy vo vode postupne hnijú, takže život niekoľkých stoviek miestnych obyvateľov predstavuje do značnej miery večné doplňovanie horných vrstiev. Aby ostrovy vplyvom vetra neodplávali kam nemajú, sú zo spodnej strany ukotvené silnými lanami. Veľmi zaujímavé a poučné, konštatujeme všetci.











A už je tu ponuka ochutnať údeného pstruha. Vyhlásenej pochúťky z jazera Titicaca. Nikto z nás neváha nad takou možnosťou a o chvíľu je veľký gril prázdny. Chutil znamenite, jeden z najlepších pstruhov, akého som kedy jedol.

Nasleduje pozvanie na plavbu trstinovým člnom. Nasadáme, tentoraz do veľkého a nemotorného, poháňaného len veslami. Ideme navštíviť Urov.

Urovia - ľudia s čiernou krvou. Tak sa nám to snaží nahovoriť miestny sprievodca. A vysvetľuje ďalej. Indiánsky kmeň Urov prišiel na brehy jazera Titicaca pred niekoľkými stovkami rokov. Chcel vraj žiť nezávisle, mimo pevniny a po svojom. Podľa legendy vraj majú Urovia čiernu krv a vďaka tomu necítia chlad. Dnes už ich žije na jazere Titicaca len niekoľko stoviek a skeptici tvrdia, že nebyť peňazí od turistov, veľká časť z nich by sa tohto spôsobu života už dávno vzdala a začala by žiť ako ostatní.

Po asi polhodinovej pokojnej plavbe vidíme na vlastné oči, ako žijú a pracujú. Za peniaze turistov ich natešene sprevádzajú po svojich chyžiach, dávajú im ochutnať tradičné pokrmy uvarené nad ohňom.



Ten tu zapaľujú priamo na trstinovom podklade, ktorý neslúži len ako stavebný materiál, ale i ako jedna zo základných potravín. Ženy sa potom snažia predať ručne tkané pestrofarebné látky, makety lodičiek z tŕstia a drobné šperky. A turisti nakupujú a nakupujú. O nejakom prirodzenom spôsobe živote nechyrovať. Všetko je skomercionalizované a nedôstojné života potomkov divých indiánskych bojovníkov.

So zmiešanými pocitmi sa vraciame k našej lodi, presadáme a rýchlo sa vraciame na breh.

Cítim sa akýsi nesvoj, zmáha ma teplota i zimnica zároveň a zle mi je aj od žalúdka. A keď sa to nezlepšuje ani po hodine, účasť na fieste s ťažkým srdcom odriekam. Nemôžem ísť, nechcem riskovať niečo horšie, pretože ráno nás čaká prechod do Bolívie a s teplotami, či inými príznakmi choroby by som mal na hranici vážne problémy.

Sú štyri hodiny ráno, máme spoločný budíček a bez raňajok vyrazíme na cestu k Bolívii. Pri pohľade na Maťa a ostatných členov výpravy, tých, ktorí sa zúčastnili nočnej fiesty, som veľmi rád, že som nešiel.

Že ma zmohlo niečo, čo ma už teraz netrápi. Ich červené oči, neisté pohyby a veselá nálada svedčia o veľmi bujarej oslave patróna mesta Puno. Listy cocy im ešte aj teraz trčia z vrecák.

Hranicu s Bolíviou tvorí dlhý most, na jednej strane Peruánsky, na druhej už čakajú hraničiari z Bolívie. Na strane Peru nás ledabolo spočítajú, mávnu rukou a sme voľní.

Zato Bolívijci si dávajú záležať. Kontrola pasov, batožiny, dokonca kontrola telesnej teploty každého z nás a všade sa čaká.

K prvému okienku starej colnice sa dostávame až po dvoch hodinách, predložím pas, na požiadanie priložím pravú dlaň na skener, ten ticho zavrčí a o chvíľu na displeji naskočí veľké OK.

Pečiatka do pasu a som v Bolívii. Čaká ma ešte kontrola batožiny, z tej obavy nemám a prebehne rýchlo. Na pohyblivý pás vyložim svoje veci, tie prejdú cez skener a je hotovo. Nasleduje prehliadka batožiny so služobným psom, ten rýchlo oňuchá moje veci, veselo zavrtí chvostom a sám sa pýta k ďalším kufrom.

Ako posledná a najzdĺhavejšia procedúra sa javí výmena peňazí. Stojíme už vyše hodiny v rade, slnko nemilosrdne pripeká a u niektorých z nás sa začínajú prejavovať príznaky úpalu. Našťastie máme medzi sebou zdravotnú sestru a tá dobre vie, čo má robiť. Už to však netrvalo dlho a tak po vyše troch hodinách státia, nervozity a zlej nálady opúšťame colný priestor a sme konečne a definitívne v druhej krajine našej výpravy, v Bolívii.





AUTOR, FOTO : MILAN KURUC



Verzia pre tlač
29.07.2017