Domov RELAX > RELAXdnes

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 8. časť

Milan Kuruc rozpráva o svojich zážitkoch z Peru, Chile a Bolívie. Časť 8. - Bolívia- výstup na sopku Chacaltaya

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 8. časť

Predchádzajúcu časť si prečítajte TU

Pokračovanie :

Ten večer v hoteli sa niesol v znamení rozprávania našich zážitkov z Cesty smrti, no predovšetkým sa s nami chcel každý fotiť, osobitne so mnou, ako hlavnou hviezdou večera.

Na svedomí to má môj pretek, i keď neúspešný, ale všetkým som neplánovane ukázal, že mám guráž postaviť sa do boja za naše Slovensko a Česko dohromady.

Pridal sa aj hotelový personál a za svoj výkon som si vyslúžil veľké vrecko koky. Výborná myšlienka ich napadla, takou formou ma odmeniť. Zistil som to hneď na druhý deň.

Rozdal som každému po malej dávke a pre seba som si nechal na horšie časy. V hotelovom bare som sa dlho nezdržal, cítil som únavu a i napriek naliehaniu ostatných, aby som s nimi ešte ostal a rozprával, išiel som do postele. Ráno nás čakal výstup na sopku Chacaltaya a chcel som byť dokonale pripravený.

Veď toto mal byť môj osobný výškový rekord, pravda, len v prípade, ak sopku zdolám.

Sopka Chacaltaya (5 725 m n.m.) je vzdialená len 25 kilometrov od hlavného mesta Bolívie La Paz.

Preslávila sa hlavne tým, že na jej svahu bolo kedysi jediné bolívijské lyžiarske stredisko s najvyššie položeným vlekom na svete. Po tom, čo sa ľadovec definitívne rozpustil, sa tu už na lyže dávno nechodí, ale za celodenný výlet aj tak stojí. Jednak sa môžete kochať krásnymi výhľadmi na Andy s nádhernou šesťtisícovou horou Huayna Potosí v pozadí, alebo ak ste len obyčajný víkendový turista, môžete tu zdolávať päťtisícové vrchy akoby nič.

Cestu na Chacaltayu absolvujeme mikrobusom, ktorý deň predtým zabezpečil Maťo jediným telefonátom do miestnej cestovky. Ráno o siedmej už strmo stúpame z centra La Paz do miliónovej štvrte El Alto, ležiaceho už na náhornej pláni Altiplano.

El Alto sa rozkladá vo výške 4 100 metrov nad morom, čo ho pasuje za najvyššie položené mesto na svete.

Prašná cesta je plná výmoľov, otvorenými oknami sa valí dnu jemný červený prach a o chvíľu je ho všade plno. Všetkých nás začína trápiť suchý kašeľ a neustáva, až kým mikrobus nezastaví.

Jeho šofér nám veľkoryso ponúkne prvú zastávku. Pod sebou vidíme posledné domčeky La Paz a ďalej už začínajú pusté pláne Altiplana, obrovskej náhornej plošiny, siahujúcej až do Chile. Urobím pár záberov na La Paz z viacerých uhlov, ostatní ťažko dýchajú a kašeľ ich trápi ešte intenzívnejšie.

Na svedomí to má spomínaný prach, ten je doslova všade, máme ho v nose, v ústach medzi zubami a žiaľ, aj v mojom ruksaku s fotovýbavou. Tento problém ma veľmi netrápi, moja technika je odolná voči vode a prachu, no ostatní už nadávajú a konštatujú, že nič im nefunguje. Všetkých upokojujem poznámkou, že im fotky s radosťou pošlem, nech nestresujú a venujú sa krásam prírody.

Je čo obdivovať, z obidvoch strán sme obkľúčení horstvami, o akých sa nám ani nesníva. Z pravej strany sa dôstojne vyníma zasnežená Huayna Potosi, z ľavej nás v objatí zviera stena Cordillera Real. Modlím sa, aby vydržalo počasie, podobné scenérie som ešte nevidel a už vidím, ako sa doma pri počítači kochám pohľadom na tieto velikány. Rýchlo nasadáme a ani nie o polhodinu sme na mieste.

V priesmyku El Choro, odkiaľ je pre nás stanovený nástupný bod výstupu na sopku Chacaltaya.

Jej vrchol sa nad nami čnie o necelých 1400 výškových metrov, čo sa nám nezdá byť nutné zvýšenej námahy. Už pri vystupovaní z mikrobusu sa niektorí z nás sťažujú na bolesti hlavy, závraty a účasť na výstupe kategoricky odmietajú. Postupne sa pridávajú ďalší a ja si s hrôzou začínam uvedomovať, že sa možno nikam nedostanem. Keď som videl utrápené pohľady a telesnú slabosť väčšiny členov výpravy, nemal som odvahu niekoho presviedčať na zážitok z výstupu na vrchol sopky.

Nakoniec sme sa našli štyria odvážlivci vrátane domáceho sprievodcu, ktorí si trúfli a o desať minút sme už na chodníku, čo vedie až na vrchol. Dobre zásobení vodou a sladkosťami ráznym krokom vykročíme.

Som nabudený zdolať vrchol za každú cenu, bez ohľadu na počasie a zdravotný stav.

Neubehlo ani pätnásť minút výstupu a jeden z nás to vzdáva, nestačí s dychom. Zastavujeme, pomáhame mu ako sa dá, no nevládze sa ani nadýchnuť. Naviac cíti závrate a odmieta akúkoľvek pomoc. Nemá zmysel ho presviedčať, sám sa otočí a schádza naspäť. Výšková choroba a nedostatočná aklimatizácia si vyžiadali prvú obeť.

Ostatní pokračujeme pomalým tempom hore. Krok za krokom, neskôr už len krôčik za krôčikom, krátky nádych a výdych, tempo si udávame sami. Ak sa to dá vôbec nazvať tempom. Po krátkom čase zistím, že mám zakrvavenú ruku, nič ma však nebolí, nespadol som, neviem čo sa deje.

Náhodou sa ku mne otočil spolulezec a so zdeseným výrazom v očiach mi hovorí, že mám zakrvavenú aj tvár. Krv z nosa sa mi teraz valí už aj po tvári, tričku, rukách a kvapká na zem.

Odrazu mám pocit, že sa chodník ku me približuje a vzďaluje. Chodník je v poriadku, to ja sa kymácam. Podíde ku mne sprievodca a pokojným hlasom mi radí, aby som okamžite začal zostup dole. Mám výškovú chorobu, môže to byť veľmi nebezpečné, ak sa nevrátim.

Krv z nosa by mi pri ďalšom napredovaní nevadila, no vzápätí cítim ako mi opúchajú ruky a nohy, signál, že je najvyšší čas vrátiť sa.

Nemuseli ma veľmi presviedčať, omámený a telesne veľmi slabý som uznal, že zdravotný stav v týchto končinách sveta je vážna vec a tak sa s ťažkým srdcom púšťam naspäť dole. Smutne pozerám na vrchol a uvedomujem si, čo musia cítiť horolezci v Himalájach. Keď sa musia tesne pred vrcholom otočiť a uznať, že dnes je hora silnejšia a nedovolila im vystúpiť na jej vrchol.

Marí sa mi, že zapínam GPS na mobile a sledujem nadmorskú výšku. Vnímam údaj o výške, môj osobný výškový rekord má od tejto chvíle hodnotu 5.625m, chýbalo mi sotva sto metrov na dosiahnutie cieľa.

Nepamätám si, ako som urobil screen obrazovky, nepamätám si, za ako dlho či akým spôsobom som sa dostal k našim, vnímať okolitý svet som začal vystretý na zemi pri našom odstavenom mikrobuse.

Jedna z našich, zdravotná sestra Evka, pracujúca vo Viedni, sa ma vraj hneď ujala a tejto úlohy sa zhostila znamenite. Až tak znamenite, že ani nie o pol hodiny som na nohách, dobre vidím a cítim sa podstatne lepšie.

Ostatní nie sú na tom o nič lepšie, závraty, krv z nosa, opuchy na rukách i nohách... Ale musíme čakať. Za jedným z nás a sprievodcom, ktorí pokračujú. Maťo ich ďalekohľadom sleduje a očami tlačí na vrchol.

Erik z Bratislavy, jediný, čo ostal hájiť farby Československa. A s ním domáci sprievodca. Predpokladám, že ten to bral ako bežnú vychádzku na obyčajný kopec, kdesi za humnami.

Sú tam, sú hore, kričí Maťo s ďalekohľadom na očiach. V tej chvíli vypukne v našom „základnom tabore“ neopísateľná radosť. Výkriky radosti, šťastia, niektoré baby sa dokonca nehanbia ani za slzy v očiach. Teraz už len túžobne čakáme na ich návrat, na naše zdravotné problémy sme razom zabudli a ja s Maťom už pripravujeme uvítaciu reč pre našich hrdinov.

Vrátili sa, Erik aj so sprievodcom v pohode a po uvítacej reči nasledoval doslova útek spod hory.

Oslavy úspešného výstupu sa konali až neskoršie a na mieste, aké nikto z nás nečakal.

Pôvodný plán cesty bol taký, že do 400 km vzdialeného Uyuni sme sa mali prepraviť bežným linkovým autobusom.

Čakalo nás však najmilšie prekvapenie na tejto ceste. Namiesto obyčajného linkového autobusu nás pred hotelom čakal luxusný, dvojposchodvý autobus s barom, rozkladacími sedačkami, televízorom a nevyhnutnou klimatizáciou.

Manželka nášho hrdinu vytiahla poslednú zásobu slivovice, domáci sprievodca prispel pivom a kokou a v družnej debate sme väčšinu noci predebatovali. Nepil som v ten večer nič, s ohľadom na prekonané problémy som nemal odvahu užiť niečo ostrejšie. Ale noc to bola nádherná, plná dobrej zábavy a rozprávania zážitkov z ciest, ktoré sme doteraz absolvovali.

AUTOR, FOTO : MILAN KURUC




Verzia pre tlač
19.08.2017



Chystáte sa v lete na dovolenku?


  • áno, už sa na to teším (36%)
  • ešte neviem, rozhodnem sa podľa pandemickej situácie (19%)
  • nie, nebudem riskovať (44%)