Domov RELAX > RELAXdnes

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 9. časť

Milan Kuruc rozpráva o svojich zážitkoch z Peru, Chile a Bolívie. Časť 9. - Bolívia – Salar de Uyuni (soľná púšť)

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 9. časť

Predchádzajúcu časť si prečítajte TU

Pokračovanie :


Bolívia – Salar de Uyuni (soľná púšť)

Ráno okolo siedmej hodiny sme nevyspatí vystúpili z nášho luxusného autobusu a zistili, že sme dorazili do asi 21-tisícového mestečka Uyuni. Mestečka, v ktorom sa združujú tí, ktorí plánujú prechod soľnou púšťou Salar de Uyuni a ďalej pokračujú do Chile.

Autobus zastavil pred malým hostelom v centre mestečka, tu si máme podľa dobre mienených pokynov Maťa dve hodiny odpočinúť a potom pokračujeme na plánovaný dvojdňový prechod známej soľnej púšte Salar de Uyuni.

Leží v nadmorskej výške 3 650 m a so svojimi 10 500 km 2 je najväčšou soľnou púšťou na svete.

Niekedy pred 40-tisíc rokmi bolo na tomto území jazero Minchin. Jazero vyschlo, ostali z neho dve soľné púšte, jednou z nich je práve Salar de Uyuni. Obsahuje približne 10 miliárd ton soli a približne 25-tisíc ton sa ročne vyťaží, často veľmi primitívnym spôsobom. Je dokonale plochá, s minimálnymi výškovými odchýlkami. Stala sa ideálnym miestom na kalibráciu prístrojov pri diaľkovom prieskume Zeme z vesmíru. Okrem dokonale rovného povrchu jej výhodou je minimálna vlhkosť vzduchu a po väčšinu roka jasná obloha.

Nevyužil som ponuku Maťa na spánok či iný druh odpočinku, beriem si len fotoaparát a vyrazím do centra mesta. Chôdza do centra mi netrvá ani päť minút a nájdem sa uprostred prebúdzajúceho sa trhoviska.

Kúpiť sa tu dá takmer všetko, oblečenie, domáce potreby, klobúky a šiltovky vidím naukladané na vysokých stojanoch presahujúcich moju telesnú výšku. Občerstvenie v podobe džúsov z pomarančov vylisovaných priamo pred vami, DVD nosiče, slnečné okuliare, opaľovacie krémy, mladé lamy a prasiatka...

A dobre tu varia, ako o malú chvíľku zisťujem. Hneď pri zmenárni som natrafil na výborné grilované kurčatá za neuveriteľnú cenu – 1 USD za hotový kus. Jedno si hneď dávam na ochutnanie a chutí znamenite.

S grilovaným kurčaťom v jednej a varenou kukuricou fialovej farby v druhej ruke, pomaly prechádzam pomedzi stánky a obdivujem, čo všetko sa dá predať a za aké smiešne ceny. Najviac ma však zaujali koreniny, ich vôňa ma neomylne pritiahla až k nim a mám pocit, že sa nachádzam v starom centre indického hlavného mesta Dillí.

Neuveriteľné množstvo a druhy korenín. A neuveriteľné množstvo farieb, chuti či vône korením do polievok, mäsa, zeleninových šalátov... Rád by som si kúpil, možno aj z každého druhu, no vývoz akýchkoľvek surovín mimo územia Bolívie je vraj prísne zakázaný.

Odchádzam sklamaný, no mám najvyšší čas vrátiť sa k mojej skupine. Na recepcii skromného hostela už prebieha pracovná porada, kde nám Maťo reční o tom, čo nás čaká a na čo máme byť pripravení. Preruší ho naliehavé trúbenie džípov, všetci sa hrnieme von a nakladáme našu batožinu na strechy moderných korábov púšte.

Mne sa ujde miesto hneď pri šoférovi, lepšie povedané, vydobyjem si ho. Chcem fotografovať a to je najlepšia pozícia, ako prísť k záberom aj počas jazdy. Na ďalšie sedadlá Toyoty Landcruiser sa vmestí ešte Erik s manželkou a dve turistky z Česka. V takej zostave vyrazíme na čele kolóny von z mestečka, za nami ostatní v rovnakých vozidlách.

Prvá zastávka, hneď za Uyuni je „El cemeterio de trenes“ – pohrebisko vlakov. Kedysi funkčná železnica postavená Britmi na konci 19. storočia slúžila na prepravu vyťažených minerálov a striebra. V 40-tych rokoch baníctvo skolabovalo a s ním aj železnica. Dnes slúži ako „múzeum“ vlakov pre turistov. Viac než vlaky mi udrie do očí neskutočná špina a neporiadok okolo.

Trsy tráv sú obsypané plastovým odpadom všakovakého druhu. Akurát biologický odpad mi tu chýba, ale ten asi zožrali všadeprítomné túlavé psy. Zub času, soľ a možno i miestni sa pod ich súčasný stav veľkou mierou podpísali a z lokomotív zostaliAlen hrdzavejúce torzá, zapadnuté v nánosoch piesku.

Zaujímavý pohľad. Hľadám najvhodnejšie uhly na zábery odstavených vozňov, hrdzavých lokomotív a pomedzi to sa miešajú davy turistov. Vedel by som nájsť a zaujať vhodnú pozíciu na záber, aby som vystihol atmosféru miesta.

Ale množstvo turistov hlavne mužského pohlavia, čo sa správajú ako malé deti (mňa nevynímajúc), mi to nedovolí. Nič sa nedá robiť, znechutene konštatujeme, nasadáme do džípov a konečne zamierime na Salar de Uyuni.

Sme prekvapení, cesta po ktorej ideme je veľmi kvalitná, asfaltová, bez jediného výtlku či nerovnosti. Po oboch stranách vidíme stáda pasúcich sa lám. Tak ako v Peru, aj tu patria medzi posvätné domáce zvieratá. Chovajú sa na mäso, slúžia ako ťažné zvieratá, no najvzácnejšia na nich je vlna. Jedna z najlepších na svete, po spracovaní mimoriadne jemná a teplá.
Poprosím šoféra o krátku fotografickú zastávku, aby som si nafotil stádo s pozadím soľnej planiny. Skúšam rôzne uhly, rôzne pohľady, zrazu kde sa vzala, tu sa vzala, odkiaľsi pribehla nevysoká indiánka. Hlasno na mňa kričí, do ruky berie kamene a s vervou ich hádže do mňa. Nerozumiem jej, neviem čo zlé som spravil, napriek tomu jej chcem urobiť jeden záber a posunkami naznačujem nech na chvíľku zastane a postaví sa pred lamy.

Nevedomky som však prilial olej do ohňa. Nielen kameň do mňa letel, ale aj dlhá palica. Porazene ustupujem a v džípe sa od domáceho šoféra dozvedám, že všetci pastieri sa boja urieknutia, preto nedovolia nikomu priblížiť sa k ich domácim zvieratám. V duchu odpúšťam starej indiánke a už sa venujem len ceste.

Po asi dvojhodinovej nezáživnej jazde vstupujeme na bielu, slnkom zaliatu plochu.

Sme vo výške okolo 3 900 metrov nad morom a vonku je veľmi teplo. Teplomer v aute ukazuje vonkajšiu teplotu 37 stupňov, no i napriek tomu, že je teplo a slnko ostré, vzduch je neuveriteľne suchý a necítime teda žiadne zdravotné ťažkosti. Trpia však oči.

Vystúpiť z auta bez slnečných okuliarov je nemysliteľné. Sám to pocítim, keď otvorím dvere a idem urobiť záber našej skupiny s autom v pozadí. Jednoducho sa nedá, oči sa mi reflexne samé zatvoria a keď ich nasilu otvorím, bolestivo ma oslepia odrazené lúče slnka od zeme. Kam sa len pozriete, všade je soľ a oči drásajúca beloba. Nevidím doslova nič, tápajúc s rukami pred sebou sa ako slepec rýchlo vrátim do auta a v ruksaku hľadám slnečné okuliare. S nimi je to oveľa lepšie a začínam vnímať čaro drsnej krásy tohto územia.

Všetci sme z auta vonku, o malú chvíľku dorazia aj ostatní vo svojich džípoch a začínajú fotografické orgie. Zábery perspektívy, osoba v popredí drží na ruke druhú osobu. Alebo drak v popredí a jeden z nás ho ide zašliapnuť. Ľahám si na soľnú pláň a na želanie každého z nás robím zábery s rôznymi partnermi, kto si s kým želá byť zvečnený na unikátnom mieste. Trvalo nám to vyše hodiny, za ten čas som urobil vyše dvesto záberov, len ja som nemal žiadny.

Iniciatívy sa chytil Maťo a ten určoval, kto bude mňa, alebo koho budem ja držať v ruke. Podarilo sa, všetci sme spokojní a sprievodcovia už hlásia, že je čas obeda. Ideme ešte asi dvadsť minút a zastavujeme pri zaujímavej stavbe. Akýsi monument uprostred púšte, postavený zo soľných tehál.





Po bližšom skúmaní zisťujeme, že ide o jednu z mnohých zastávok svetoznámych pretekov Rallye Paríž-Dakar, kde sa začínajú rýchlostné prémie. Pre mňa veľmi zaujímavé, no väčšina výpravy je netrpezlivá, tak len rýchlo pár záberov a ideme do vedľajšej stavby. Tu sa podáva obed.

Je nás tu hojne, počet hladných turistov odhadujem na skromných dvesto a máme teda čo robiť, aby sme si našli miesta a niečo vybrali. Na počudovanie, jedlo bolo výborné a porcie hodné tažko pracujúcich drevorubačov. Netrvalo to ani dvadsať minút, zhltli sme všetko, čo nám doniesli a sme znova vonku. Nedalo sa tam ostať dlhšie a hodovať, vzhľadom na množstvo prichádzajúcich turistov, obed musíte doslova zhltnúť a uvoľnit miesto pri stole ďalším.

Na stupienku pre víťazov etapy hľadám vlajku Slovenska a nájdem. Hrdo si ju rozviniem pred seba, poprosím nejakých ľudí o záber a cítim sa ako víťaz. Pomaličky si všetko obhliadam a myslím na nášho motorkára Sviteka, ten tu raz stál na stupni víťazov a hájil farby nášho malého Slovenska. Možno aj tá vlajka tu po ňom ostala.

Nasýtení a spokojní nasadáme do áut, keď k nám zrazu pristúpi neznámy mladý turista. Pýta sa, či ho nevezmeme do auta, jeho skupina zrejme na neho zabudla a odišli bez neho. Dozvedáme sa, že je z Brazílie, židovských rodičov má z Ukrajiny a cestuje do Chile. Je novinár, má tridsať rokov a fandí brazílskemu futbalovému klubu FC Santos.

Veľmi dobre pozná FC Barcelonu, keď začína menovať hráčov, preruším ho a rozhodol som za všetkých. Berieme ho, fanúšika Barcelony predsa nenecháme samého blúdiť po púšti. Miesto vzadu sa ešte našlo a keď české baby otvorili slivovicu, chlapčisko stratené hneď pookrialo na duši i tele.

Len na okraj, za tri dni, čo sa svetom túlal s nami, vypil viac alkoholu, ako za celý svoj doterajší život. Sľub, že o nás napíše v brazílskych novinách obsiahly článok dodržal. Prišiel mi od neho link na jeho príspevok, v ktorom som z jeho materskej portugalčiny vyrozumel, že doteraz to bola jeho najkrajšia dovolenka. Zlatý chlapec náš brazílsky Leonardo, tak sa volal.

I na púšti však možno nájsť ostrovy. K najkrajším patrí Isla del Pescado s gigantickými kaktusmi, ktoré sú často až 10 metrov vysoké. A my mierime k nemu. Po soľnej pláni sa rútime stodvadsať kilometrovou rýchlosťou a ja nesmelo poprosím nášho šoféra o možnosť sadnúť si za volant. Bez mihnutia oka zastaví, ochotne vystúpi, obíde auto, veľkoryso mi otvorí dvere a môžem si skúsiť. Po prvých pár metroch jazdy stratím akékoľvek zábrany a zvyšujem rýchlosť. Motor si spokojne pradie, ochotne reaguje a o chvíľu mi tachograf ukazuje 150 km rýchlosť.

Ukradomky sa pozriem na sprievodcu vedľa mňa, toho však po obede zmáhajú driemoty, naša časť výpravy vzadu sa intenzívne venuje Brazílčanovi a tak s radosťou pridám. Necítim žiadne nerovnosti, soľná púšť je dokonale hladká, voľného priestoru pred sebou i vedľa seba mám na rozdávanie, preto skúsim, čo auto dokáže. Na tachografe mám už dvestokilometrovú rýchlosť a cítim, že auto má na viac, no vzhľadom na bezpečnosť a zodpovednosť voči ostatným, nechám Toyotu spokojne priasť a vyššiu rýchlosť už neskúšam.

Bol to zážitok na nezaplatenie, predo mnou ani vedľa mňa široko-ďaleko nič, žiadna prekážka, žiadne obmedzenia, len letieť s vetrom opreteky. Po asi hodine takejto jazdy vidím na obzore ostrov. Isla del Pescado mi uprostred púšte pripadá ako malý zázrak.

Konečne niečo, o čo môžem oprieť zrak. Jednou rukou držím volant, druhou budím nášho šoféra a meníme si miesta. Do vstupného „zálivu“ už kormidluje našu Toyotu on a o chvíľku sme tam.

Ostrov má dĺžku asi 2,5 km, šírku 1,5 km a leží v nadmorskej výške 3 820 metrov. Na tomto ostrove divo rastú tisícky kaktusov, nikto ich tu nevysadil, nikto ich nepestuje a darí sa im mimoriadne dobre. Tunajší najstarší kaktus má tisícdvesto rokov a meria jedenásť metrov. Pri vstupnej bráničke na oplotený ostrov počkáme ostatných a spolu vyrazíme na jeho obhliadku. Prízemné domčeky nás vítajú občerstvením na rozpálenom slnku, zásobime sa vodou a vyrazíme na vrchol ostrova vo výške 85 metrov. Meranej od úrovne soľnej pláne.

Pomaly stúpam vyššie a vyššie. Nadmorská výška mi už nerobí problém, za ten čas, čo sa bežne pohybujeme vo výškach nad 3 500 metrov. Všetci sme sa stihli ako-tak aklimatizovať a keď ani nie o pol hodiny stojím na vrchole, mám pocit, že by som zvládol oveľa dlhší a strmší pochod. Výhľady na všetky strany sú nádherné. Na obzore sa čnejú tmavé obrysy vrchov, ktorých názvy nikto z nás nepozná a dole pod nami vidíme nekonečnú bielu púšť. Tu by som chcel fotiť východ, alebo západ slnka, moje tajné želanie sa mi žiaľ nesplní.

Čas ubieha rýchlo, po jednom schádzame dole a presúvame sa do dediny San Juan, do „hotela“ na noc. Hotel, ak ho tak možno nazvať, je prízemná budova a všetko – steny, trámy, dokonca aj postele sú zo slaných kvádrov. Atmosféra mi veľmi pripomína prostredie horskej chaty, uprostred je veľká spoločenská miestnosť a po jej obvode izby plné turistov. V sprche tečie iba studená voda, niet divu, teplota v noci klesá pod bod mrazu počas celého roka a elektrina na jej ohrev sa tu distribuuje len sporadicky. V jednej izbe je na spánok pripravená celá osádka nášho džípu, vrátane brazílčana Leonarda. Nikto z nás už nemá žiadne zábrany, vyzliekame sa bez ostychu, bez rozdielu či sú to ženy, alebo muži, toaletné potreby sú spoločné, zásoby sladkostí rovnako a slivovicu, tentokrát českú, pijeme rovno z fľaše.

Leonardo si veľmi pochvaľuje, anglickym jazykom nemôže vynachváliť našu družnosť a pohostinnosť. Nasleduje večera v podobe tradičného duseného mäsa z lamy, neskôr fantastická varená kukurica a po nej ideme všetci zaľahnúť. Ráno nečakaný budíček – naši susedia hľadajú svojho šoféra a nevedia ho nájsť. Náš vodič je našťastie prítomný a po raňajkách ideme veselo ďalej. Smer Laguna Colorado a Laguna Verde, ak sa podarí, stihneme aj Arbol de la Piedra - Kamenný strom.

K červeno sfarbenej Laguna Colorado dorazíme o dve hodiny. Farbu lagúny určuje jej chemické zloženie. Červenú farbu našej lagúny tvoria červené sedimenty bóraxu a pigmentácia vodných rias. A vidíme, čo sme chceli vidieť a za čím sme tu išli. Plameniaky. Na štíhlych a vysokých nohách, zahnuté zobáky ponorené do vody, stoja stovky plameniakov (mali ich byť tisícky) a po okolí sa pasú lamy. Fotím zábery jeden za druhým, základný objektív mením za teleobjektív a zrazu mám plameniaky ako na dlani. Obdivujem ich ladné pohyby, štíhlosť, gracióznosť a ich nádherné ružové sfarbenie. Všetci však cítime závraty, miestami sme vo výške 5000 metrov a zdá sa, že ešte nie sme dostatočne aklimatizovaní na pohyb v takých výškach.

Nadmorskú výšku sledujem cez zapnuté GPS v mobile a práve mi ukazuje 5 050 metrov. Nezdržíme sa dlho, Maťo nalieha, aby sme čím skôr vyrazili smerom k Laguna Verde. Počas jazdy v aute je stále na čo pozerať. Vyprahnutá krajina s množstvom sopiek a často vidíme kamenné útvary čudesných tvarov.

Okolo obeda dorazíme k známej Laguna Verde. Laguna Verde má rozlohu 1700 ha a úzka hrádza ju rozdeľuje na dve časti.

Obsahuje minerálne kryštály arzénu a iných minerálov, ktoré vode dodávajú typickú farbu. Farba jazera prechádza od tyrkysovej až po tmavý smaragdový odtieň, v závislosti od vetra, ktorý ženie spomínané sedimenty tu a tam. V pozadí jazera vidieť fotogenickú neaktívnu sopku Licancabur, takmer dokonalého kužeľového tvaru, čnejúcu sa do výšky 5.868 metrov. Ľadové vetry sú tu bežným fenoménom a jazerné vody môžu podľa vyjadrenia nášho sprievodcu dosahovať teploty až -50 ° C.

Kvôli chemickému zloženiu vody však stále zostávajú v tekutom stave. Scenériu pred sebou fotím veľakrát a z viacerých uhlov, je to nádherné miesto, farebné, s pozadím sopky, ale drsné a neprístupné. Čas máme dobrý a Maťo s domácim sprievodcom navrhujú, aby sme sa nezdržiavali, nasadli a vyrazili k známym skalným útvarom, ktoré majú byť vrcholným zážitkom dnešného dňa.

Silný vietor a prudké slnko nikomu z nás nepridá na chuti zdržať sa tu dlhšie, rýchlo nasadáme do džípov a vyrážame k Arbol de la Piedra - Kamennému stromu. Cesta do púšte Siloli o dĺžke necelých 30 kilometrov, kde sa tento prírodný útvar nachádza, vedie po kamenistom povrchu a trvá nám vyše dvoch hodín, kým túto vzdialenosť prekonáme.

Pripadám si ako v americkom westerne, z obidvoch strán sme obkľučení vysokými skalami, úzka cesta sa hadí pomedzi vysoké kamene a na oblohe žiari pálivé slnko. Všadeprítomný prach na ceste sa víri a preniká všade, napriek tomu, že máme zatvorené všetky okná. Nachádza sa doslova všade, cítime ho ja medzi zubami.

Keď sme dorazili na určené miesto, vidím, že je zle. Najkrajšie kamene, mimoriadne bizarných tvarov sú z každej strany obkľúčené húfom turistov a mňa sa chytajú mdloby. Bude nemožné nafotiť zábery bez postávajúcich či pohybujúcich sa postáv. Ako jastrab striehnem na každý moment, keď na malú chvíľku postava zmizne zo zorného poľa objektívu a rýchlo cvakám.

Podarilo sa, na displeji fotoaparátu všetko ešte raz kontrolujem a spokojný odchádzam k ďalšiemu kameňu. Loviť ďalší záber bez turistov. Pre fotografa je to raj. Vidím pred sebou drsnú krásu celého údolia, kamene rôznych tvarov, veľkostí, v pozadí zasnežené vrcholky sopiek, modrá, až fialová obloha vytvára dokonalý kontrast k žltej farbe skál a piesku. Urobil som vyše dvesto záberov, nasadil som aj polarizačný filter, aby som zvýraznil kontrast medzi oblohou a zasneženým vrcholom sopky v pozadí. Samotný kameň na mňa pôsobí ako prelud uprostred púšte.

Pripomína vysoký skalný hríb, ktorý akoby vyšiel z útrob zeme. Svojim tvarom popiera všetky zákony fyziky, nechápem, ako sa 5 metrov vysoký kolos na tak úzkej základni udrží v nemožnej rovnováhe. Rovnako ako iné kamene podobného tvaru v tejto lokalite, nadobudol tento zvláštny vzhľad v dôsledku veternej erózie, ktorá milióny rokov bičuje kamene púštnym pieskom a neúnavne ich tak tvaruje a leští. Rock Tree (Kamenný strom) patrí medzi vyhľadávané turistické atrakcie a je to vstupná brána do najdrsnejšej púšte planéty, do smutne známej Atacama.

Odchádzame z tohto miesta, blíži sa večer a je najvyšší čas dopraviť sa do hotela. Čaká nás prízemná, neomietnutá stavba so štyrmi izbami. Sme unavení, zaprášení, nikto už nehľadá sprchy, len čím skôr na lôžko. Ujde sa mi izba, v ktorej sa nás na zemi a vedľa seba zloží šestnásť chlapov. Hladní a špinaví takmer okamžite zaspávame. V noci sa budím na nedostatok kyslíka. Z dlhej chvíle pozerám do mobilu, vonku je – 11 stupňov, v izbe kde spíme mi ukazuje 5 stupňov, nadmorská výška 4 300 metrov nad morom.

Chvíľu pozerám do stropu a snažím sa to predýchať, našťastie sa mi podarí aj zaspať. Ráno o siedmej je budíček, čuduj sa svete, nad ránom som zaspal a spal som doteraz. U mňa heroický výkon. Vstávame všetci a naraz. Bez raňajok, len čo sa rýchlo zbalíme, nakladáme ruksaky na strechy džípov a vydávame sa na hranice s Chile.

Opustíme nádhernú Bolíviu a ak všetko dobre dopadne, okolo obeda sme na území Chile. Cesta na hranicu viedla po okrajoch Atacamy a na miesto sme dorazili po dvoch hodinách. Tam nás čakal nepríjemný šok. Pred nami, v dlhom rade stálo a na colné odbavenie čakalo snáď päťdesiat džípov plných turistov, ktorí rovnako ako my prechádzali do Chile.

Tu sa ukázali skúsenosti našich vodičov. Neohrozene a bez čakania si to namierili takmer až pred dvere colnice, s plnými igelitovými taškami vstúpili dovnútra a o chvíľku nám rozkazujú, nech rýchlo skladáme batožinu a ponáhľame k nim. Nečakáme, ochotne plníme ich pokyny a sme vo vnútri. Maťo pozberá pasy, všetky ich vloží usmievavému colnému úradnikovi do okienka a ani nie o desať minút sme Bolíviu opustili navždy. Ešte okienko vedľa a po spočítaní pasov, bez žiadnej vizuálnej kontroly osôb či batožiny, natešene stojíme na území Chile. Neskôr sa dozvedáme, že igelitové tašky, ktoré naši vodiči tak ochotne niesli na colnicu boli plné koky, preto sme sa tak rýchlo a bez otravnej proceúry predrali do krajiny, ktorá je posledná na našej výprave.



AUTOR, FOTO : MILAN KURUC



Verzia pre tlač
26.08.2017



Ste spokojný/-á s tohtoročným letným počasím?


  • áno, v lete má byť horúco (12%)
  • nie, takéto extrémy neobľubujem (45%)
  • neviem, je mi to jedno (42%)