Milan KURUC : KAMBODŽA II
Milan Kuruc sa vrátil z ďalšej cesty po ďalekých krajinách
Milan Kuruc sa vrátil z ďalšej cesty po ďalekých krajinách
Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža. Po nedávnej ceste po Indii a Nepále si práve tieto 4 destinácie ako ďalšiu zo svojich poznávacích výletov naservíroval Milan Kuruc. Dnes hovorí o ďalších dňoch vo vysnívanej krajine. Kambodža.
Bolo mi veľmi ľúto nechať všetkých v ich svete, nasadnúť do autobusu a s vedomím, že sa už nikdy neuvidíme, pokračovať do Siam Reap.
Siam Reap – prach a slzy
Do tohto pekného a historicky veľmi významného mestečka sme dorazili okolo obeda. A znovu povinnosť ubytovať sa, počkať na miestneho sprievodcu a tuk-tukom vyraziť k jazeru Tonle Sap. Samotná cesta bola veľkým utrpením. Červený prach z cesty bol všade a až vtedy som pochopil účel a význam zakrytých tvárí každého motocyklistu, alebo cyklistu. Ten prach máte v očiach, ústach, v nose, jazyk je celý červený a o malú chvíľku aj opuchnutý. Neváha nikto z nás a v miestnej lekárni si všetci kupujeme rúška na tvár. Hneď sme ako vymenení a takto maskovaní dorazíme k rieke, ktorá nás zavedie k spomínanému jazeru.
Tonle Sap – podivuhodný vodný svet
Podivuhodný vodný svet, tak by som to nazval. Tonle Sap Lake je záchranným lanom pre mnohých ľudí v Kambodži. Dáva im možnosť zarábať si na živobytie vďaka bohatému rybárstvu a poľnohospodárstvu, ktoré formuje okolo svojej prirodzenej krásy. Celková plocha Tonle Sap je 2.700 km štvorcových a je kombináciou riek a rybníkov. Má zásadný význam, pretože ide o najväčšie sladkovodné jazero v juhovýchodnej Ázii, a najväčšie sladkovodné lužné jazero na svete. Toto miesto bolo označené za biosferickú rezerváciu UNESCO v roku 1997. Tonle Sap Lake ponúka jednu z najúžasnejších prírodných podmienok nielen pre vtáky, ale aj vodný život. Najznámejším je obrí sumec, ktorý dorastá do dĺžky až osem metrov. Videl som krokodíly, vodné hady, obrovské pelikány, celý vodný a živočíšny svet ako na dlani. Prenajatou loďou sa po nízkej hladine rieky asi po hodine plavby dostávame k jeho ústiu. Neveriacky pozerám a rozmýšľam, či sa mi sníva, či je to realita. Kalná rieka sa stratila a pod sebou vidím nádherne čistú vodu. Okolo nás plávajú rybárske člny a keď vidím ich úlovky, neverím vlastným očiam. Ryby všetkých druhov a veľkostí, siete praskajú vo švíkoch a len vodné vtáky sa tvária smutne, lebo ich odháňajú deti sediace pri kormidlách.
Plávajúce dediny – život na vode
Z mostíka prednej paluby vidím štvrte plávajúcich dedín, uličky na zrkadliacej sa hladine jazera dávajú tušiť, že tu pulzuje zdravý život. Zbadám plávajúcu chatrč, označenú červeným krížom. Mám pred sebou „nemocnicu“. Okolo nás na silnom člne prefrčí najviac ak desaťročný chlapec, šťastne sa usmieva a rukou máva ostošesť. Takmer som vypadol z lode, vlna sa oprela o naše plavidlo, veľa nechýbalo a zas sa kúpem v jazere. Zbadám veľký nápis na ďalšej chatrči. Veľkými písmenami High School naznačuje, že sa tam vzdelávajú ľudia, pripravujúci sa na vysokoškolské štúdium. Zakotvíme a ideme dovnútra. Prekvapenie je obrovské, žiadne staršie deti, všetko usmievavé tváre dievčat do desať rokov. A privítali nás spevom, s úžasom a dojatím počúvame ťahavú a zádumčivú melódiu ich školskej hymny. Tak nám ju opísala ich učiteľka, asi dvadsaťročná sympatická dáma. Na oplátku spustíme aj my, našu známu „Prší, prší, len sa leje ...“ Nadšenie nemá konca, najmä vtedy nie, keď vyberieme posledné zásoby cukríkov a ochotne ich všetkým rozdávame. V ruksaku na fototechniku som našiel posledný Snickers, a týmto som si vyslúžil spontánny bozk od dievčatka s čiernymi okáľami a ešte čiernejšími vlasmi. Nasadáme a plavíme sa do kostola. Najvyššia stavba na vode, oznacená katolíckym krížom. Dozvedáme sa, že táto štvrť na vode je vietnamská a žijú v nej katolícke rodiny, presťahované z Vietnamu. Okrem jedného skromného oltára a dvoch lavíc tu nič nie je a tak si myslím, že katolícka viera tu nemá silné korene. Pokračujeme loďou do inej štvrte. Samé reštaurácie a dokonca butiky so šatstvom a bižutériou tu vidieť.
Krokodíly – takúto zábavu nemusím
Zastavujeme na rýchle občerstvenie, dáme si výbornú pečenú rybu a keď podomnou niečo zahrmoce, pozriem a takmer z kože vyskočím. Pod celou podlahou jedálne sa v uzavretých klietkach pohybujú asi trojmetrové krokodíly. A svoj hlad dávajú rázne najavo. Napočítal som ich šesť. Otázka šéfa reštaurácie kto má záujem nakŕmiť hladné tvory zabrala a všetci ideme pozerať na to divadlo. Dvaja čašníci skočili do veľkej nádrže s vodou pri peci, vytiahli asi polmetrovú rybu, tú nastokli na veľký hák s lanom a takto ňou krútili ponad otvor pod nami. A spustil sa boj o korisť. Nechcite vedieť, čo sa dialo pod nami, krokodíly jeden pred druhým dvíhali tlamy a chniapali po rybe na lane. Jeden cez druhého. Zvuky, aké vydávali ich tlamy pri prázdnom zaklapnutí nás presvedčili, že v sekunde príde človek o ruku, alebo o nohu, ak ho taký tvor zacíti a zaútočí. Urobil som síce nejaký ten záber z boja o korisť, no považujem to za týranie a neholdujem takémuto zážitku. Neviem ako sa to napokon skončilo, divadlo tohto druhu nemám rád a znechutený som odchádzam na druhú stranu sledovať západ slnka nad jazerom.
Pokračovanie rozprávania nájdete na humencanonline.sk o týždeň.
AUTOR + FOTO : MILAN KURUC
Viac k téme nájdete v najbližšom vydaní HUMENSKÝCH NOVÍN - MY,
ktoré vychádzajú v utorok 17. mája 2016
ktoré vychádzajú v utorok 17. mája 2016
15.05.2016