Milan KURUC : THAJSKO BOLO LEN KRÁTKA LÁSKA
Milan Kuruc sa vrátil z ďalšej cesty po ďalekých krajinách
Milan Kuruc sa vrátil z ďalšej cesty po ďalekých krajinách
Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža. Po nedávnej ceste po Indii a Nepále si práve tieto 4 destinácie ako ďalšiu zo svojich poznávacích výletov naservíroval Milan Kuruc. Dnes hovorí o prvých dňoch vo vysnívanej krajine. Thajsko, Bangkok.
"O tejto ceste som začal uvažovať v jeseni minulého roku, kedy sa mi v jeden deň vybavili veľmi intenzívne spomienky na moju predošlú cestu do Nepálu a Indie," spomína cestovateľ na to, ako sa narodila myšlienka. Tieto dve krajiny ho v minulom roku doslova nadchli svojou kultúrou, mentalitou ľudí a prírodnými krásami, aké v Európe, ani nikde inde na svete neuvidíte. Diaľky ho lákali znova, len sa rozhodnúť. "Z bohatej ponuky cestovných kancelárií som si s ohľadom na svoje záujmy nakoniec vybral Thajsko, Laos, Vietnam a Kambodžu," vysvetľuje.
Stavil na istotu
Milan priznáva, že má dobrodružnú dušu, ale pri cestovaní vsádza vždy na istotu. "Samozrejme, že by som uprednostnil individuálnu cestu, ale to si vyžaduje dôkladnú prípravu, podstatne viac času, viac sa spoliehate na náhodu, že si zabezpečíte dopravný prostriedok na to, alebo ono miesto, ktoré chcete vidieť a navštíviť, že nájdete vhodné ubytovanie, častokrát neskoro v noci a všetko je veľmi neisté." Zvládnuť návštevu a prehliadku štyroch vybraných krajín z časových dôvodov neprichádzalo pre riadne zamestnaného muža do úvahy, preto sa rozhodol pre cestovku.
Nekonečná cesta do cieľa
"Odchod bol naplánovaný na 4. apríla z Bratislavy, malým mikrobusom nás prepravili na letisko do Viedne, kde som s malou dušičkou sledoval na odbernom páse hmotnosť svojej batožiny a o 11:10 hod. sme zo Schwechatu nabrali smer Bangkok, hlavné mesto Thajska," dnes sa už usmieva Milan, ale priznáva, že mal som mierne obavy z dĺžky letu, podľa jeho odhadu ho čakalo vo vzduchu najmenej jedenásť hodín. "Ale hneď na letisku vo Viedni sme sa dozvedeli, že letíme s prestupom v Abu Dhabi, hlavnom meste Spojených arabských emirátov. Po dvojhodinovej prestávke na ultramodernom letisku sme presadli do podstatne luxusnejšieho vzdušného korábu, kde máte pred sebou monitor s programami od výmyslu sveta, papuče na nohy, ponožky aby vám nebolo chladno, okuliare na spanie, jednorazové slúchadlá, aby ste nerušili suseda, vynikajúcu stravu a nápoje počas celého letu, veľmi milé letušky." Takto leteli ďalších 6 hodín na východ, v ústrety jeho vysnívaným krajinám.
Prvé dni čarovné
"Z letiskovej haly v Abu Dhabi sme ani nevyšli, všetko sa tam deje v uzavretých klimatizovaných priestoroch a tak po pristáti v Bangkoku nás všetkých doslova šokovala teplota 38°C. Vlhkosť o akej som dovtedy ani netušil a časový posun o šesť hodín dopredu nám dali na vedomie, že nebude jednoduché aklimatizovať sa na miestne podmienky," približuje realitu.
V letiskovej hale nasledovalo stretnutie so sprievodcami a potom už len cesta do hotela na známej Khaosan Road. Ten turistov privítal príjemným personálom, ale nepríjemnou správou, že izby ešte nie sú pripravené a s veľkým poľutovaním nad touto situáciou, skupine ponúkli stráviť najbližšie asi dve hodiny v hotelovom bazéne na najvyššom poschodí. "S vďakou sme to prijali,bazén mal nádherný výhľadom na Bangkok. Z plánovanej večernej návštevy vykričaných štvrtí a hlavne zo zážitku z Calypso Show nebolo nakoniec nič. Tvrdo som zaspal v hotelovej izbe a zobudila ma až hlučná hudba z ulice pod oknami mojej izby. To sa začala prebúdzať Khaosan Road."
Ulica je známa svojim rušným denným a nočným životom. Nájdete tam ľudí všetkých farieb pleti, vierovyznania, lacné a hlučné reštaurácie ponúkajú jedlá, aké nikde inde neuvidíte, stoly sa prehýbajú pod ťarchou neuveriteľne lacného a čerstvého exotického ovocia, výbornú masáž vám urobia na lehátku priamo na ulici za 1 euro, obchody ponúkajú „značkový tovar“ za smiešne ceny a prepotené tričko jednoducho vymeníte za nové, bavlnené za 2 eurá. Opiové bary sa predháňajú v ponukách za erotické služby, jointa kúpite na každom kroku a keď váhate, na ochutnanie a posúdenie kvality vám dajú jeden zadarmo. Neuveriteľné množstvo ľudí, áut, tuk-tukov, hluk, to všetko robí podľa slov Milana Kuruca neskutočnú atmosféru, z ktorej sa vám nechce odísť a máte chuť to všetko prežívat a vnímať až do rána. "Tak sa aj stalo, do hotela som sa vrátil až nad ránom a unavený zo zážitkov som zaspal."
Vytriezvenie
Ďalše dva dni v Bangkoku už neboli také emotívne, rýchlo si zvyknete na množstvo ľudí, aj na špinu na uliciach a čarovná atmosféra už nie je taká čarovná. "Návšteva kráľovského paláca vás prenesie do iného sveta, zrazu máte pocit, že ste v inom storočí a nebyť toho množstva turistov, nadobudol by som dojem, že sa tam zastavil čas. Obdivujem majstrov a ľudí, ktorí niečo také navrhli, postavili, s citom pre priestor, detail. A tie farby, červená a žltá, symbol moci u Thajčanov, skrátka unikátne.
Celý deň trvalo, kým som to všetko prešiel a na druhý deň som už len narýchlo navštívil budovu s ležiacim Budhom, rýchly presun na železničnú stanicu a nasledovala nočná cesta do severnej časti Thajska, do mesta Chiang Mai."
Takto som to zažil : Chiang Mai
Jazda vlakom je sama o sebe zážitkom. Už v Bangkoku na stanici sme boli ohúrení množstvom ľudí ležiacich, či spiacich v inak peknej hale, čakajúcich na svoj spoj. My sme mali naštastie lôžkový vagón, kde je to pre Európana prijateľnejšie, no toalety a kuchynka na prípravu jedál vás hneď vrátia do reality. Vykonáte len to najnutnejšie a rýchlo preč. Milý a ochotný sprievodca vás síce presviedča, aby ste si dali teplé jedlo z ich „výbornej kuchyne“, ale ani tí najotrlejší z nás nenašli odvahu. Veď do rána vydržíme, taký bol náš ortieľ nad ich sprievodcom. Ale, aby sme ho chudáka neurazili, do rána sme mu vypili celú zásobu vody a piva.
Mesto Chiang Mai, leží na severe Thajska a je to východzí bod k hranici s Laosom. Ešte predtým sme však chceli ísť do džungle, navštíviť horské dediny Chao Khao, v ktorých žijú prisťahovalci z Barmy, jazdiť na slonoch a vidieť vodopád Maewang.
Na železničnej stanici v Chiang Mai nás po príchode vlaku čakal prenajatý džíp, ktorého vodič bol kedysi zrejme skúseným jazdcom Rallye Pariž - Dakar, pretože cestu do džungle k slonom, ktorá v bežnej premávke trvá asi dve hodiny, tento frajer zvládol za necelú hodinu. A ešte nadával, že sa mu dnes zase nepodarilo pokoriť jeho osobný rekord. Na moju otázku, za aký čas ju urobil najrýchlejšie, nadšene odvetil, že za 39 minút. Klobúk dole pred vodičom, ktorého vek odhadujem na 65 rokov.
Jazda na slonoch pre mňa nepriniesla nič nové, nasadnete s partnerom do nosného koša a za asistencie majiteľa slona, ktorý sedí na jeho krku, idete slimačím tempom určeným smerom. Slony sú dokonale vycvičené, takže nehrozí ich útek, alebo agresivita voči jazdcom. Musíte mať však so sebou zásobu banánov, ktorých sa slon po ceste vehementne dožaduje. Zdvihne svoj urodzený chobot a sám si hľadá po vašom tele vrecká, z ktorých neomylne vydoluje nejakú dobrotu. Veľmi zaujímavý je prechod vodným tokom a brodom. S malou dušičkou sa pozeráte ako taký kolos zdoláva prudký vodný tok a ešte si aj zašantí, keď na vás vystrekne vodu.
Horské dediny Chao Khao sa mi javia oveľa zaujímavejšie. Žijú v nich ľudia, ktorým sa podarilo utiecť pred vojenským režimom z Barmy a vo veľkom chovajú hydinu a kravy. Ich život je ale veľmi biedny, bývajú doslova v chatrčiach a cítia sa nechcení. Nemajú žiadne občianstvo, Barma sa ich s radosťou vzdala a Thajsko ich nechce. Školy tam neexistujú a tak je tam negramotnosť na úrovni pre nás nepochopiteľných 90%. Na druhej strane, v dedine existujú aj ľudia, ktorí vlastnia malé políčka v džungli, na ktorých pestujú opium a následne ho za výhodnú cenu predávajú turistom a domácim. Tí sa majú podstatne lepšie a okázalo to dávajú najavo. Majú drahé autá a pekné ženy.
K vodopádu Maewang sme sa dostali asi hodinovým pochodom v džungli a okrem množstva turistov nás neohúril ničím výnimočným. Kúpanie je kvôli vodným hadom prísne zakázané, no videli sme Angličanov, ktorí neváhali a veselo skákali do vody. Chatrč nad vodopádom predstavovala akýsi bufet, kde si za 20 centov dáte jointa a v povznesenej nálade nastúpite do džípu a uháňate na splav rieky na babmbusových pltiach. Hneď na úvod ma prekvapila informácia, že je zakázané brať si na plť akúkolvek výbavu, okrem záchrannej vesty. Ich požiadavku som pochopil a oskúsil na vlastnej koži neskôr. A teraz uznávam, že bola opodstatnená v plnej miere. Plte sa robia z bambusových tyčí o dĺžke asi 6m, ktoré sa zviažu vpredu a vzadu lanom a plť je hotová. Na každú z nich si sadnú dvaja, traja turisti a pltnik. Ak ho tak možno nazvať, pretože ten náš javil známky opilosti ešte na brehu a chcelo sa mu veľmi vystrájať na vode. Plavba prebiehala hladko, až do momentu, keď prišli pereje a z obidvoch strán skaly. Náš pltnik si to neomylne namieril doprostred vyčnievajúcej skaly, nasledovalo prudké zaseknutie, voda zaliala zadnú časť a bez pohybu visíme na ohromnej skale. Náš chlapík sa vo vode vyškiera a hlasným krikom sa dožaduje mojej pomoci. Zoskočím, priplávam k nemu a spoločnými silami uvoľňujeme zaseknutú plť. Chlapík sa vyškiera ešte viac a velebí Budhu, na mňa už zabudol. Po vyše hodine plavby v prekrásnej džungli, pomedzi kypiace pereje, nakoniec šťastlivo doplávame do prístavu. Medzitým som stihol vyschnúť, hľadám krčmu a náš pltnik ma do jednej z nich už aj veselo pozýva k stolu. Neváham a dám si s nim jedno orosené. Keď príde na platenie, dôležito mi lámavou angličtinou oznámi, že celú útratu by som mal zaplatiť ja, lebo on pre mňa riskoval život a ja som spôsobil, že jeho deti takmer prišli o otca. A že aj vodný had ho v tej vode uštipol, len mi o tom nechcel hovoriť. Nedbám, zaplatím dve pivá a jedno na cestu, ktoré si ešte nesmelo vypýta a ja mu ho veľmi rád doprajem. Teraz sme už kamaráti. On má pivo a ja stojím na pevnej zemi, spokojnosť na obidvoch stranách. Nasadnúť do pripravených džípov, vyzdvihnúť batožinu a smer hranica Laos.
Pokračovanie o týždeň a v ďalšom vydaní Humenských novín-MY.
MiMa, MILAN KURUC
FOTO : MILAN KURUC
Viac k téme nájdete v najbližšom vydaní HUMENSKÝCH NOVÍN - MY,
ktoré vychádzajú v utorok 12. apríla 2016
10.04.2016