Domov RELAX > Rozhovory v Adel cafe a inde :-)

Arpád Csontos : Do kostola sa vrátil po vyše 40 rokoch

Pán Boh mi určil cestu a myslím si, že naplnil môj život

Arpád Csontos : Do kostola sa vrátil po vyše 40 rokoch
Tento rozhovor bol publikovaný na www.humencanonline.sk v októbri 2015.


Športovec telom i dušou, zanietený modelár, fotograf, ktorého fascinuje príroda a skryté obrazy v nej, aktívny dôchodca, ktorý nevie len tak nečinne sedieť. Basketbal, s ktorým kedysi v Humennom začínal ho priviedol k štúdiu teológie, na cirkev síce na dlhé desaťročia zanevrel, ale nikdy neprestal veriť. Celý jeho život je o láske a návratoch do rdného mesta, ale aj k tomu, čo miluje. ARPÁD CSONTOS hovorí o svojom živote s pokorou, ale i nádejou, že mu bude ešte dopriate dokončiť začaté a začať naplánované.

"Nikdy nehľadám prospech pre seba, ale snažím sa robiť veci pre iných. Teraz sa veujem hlavne deťom, aby som im pohohol nájsť zmysel života," hovorí nedoštudovaný kňaz, neskôr vychovávateľ v nápravnovýchovom ústave pre mladistvých, športový referent na Zväzarme, ale i podnikateľ s počítačmi. Dnes dôchodca s nabitým programom, v ktorom niet času na obyčajné ničnerobenie.


MiMa : Prvá láska... Humenné?
Arpád :
Áno. Tu som sa narodil, na fare pri reformovanom kostole. 2. svetovú vojnu som zažil ako trojročný. Pamätám si prvé bombardovanie mesta. Naháňali sme sa s kamarátkou Martou Krausovou okolo stola, zrazu vbehol otec, zobral ma na ruky a vybehli sme von. Ruské lietadlá nalietavali nad Humenné a zhadzovali Stalinové sviečky na osvetlenie miest, ktoré mali bombardovať. Prvá bomba spadla na bývalý židovský kúpeľ. Potom nás evakuovali a po vojne sme sa vrátili. Život sa normalizoval. Aj napriek ťažkej dobe na tie časy rád a s láskou spomínam.

MiMa : Druhá láska... modelárstvo?
Arpád :
V 1953 som sa prihlásil do letecko-modelárskeho krúžku. Začínali sme v bývalej väznici. Vtedy bolo také heslo, že "Modelár, parašutista, letec", ale práve kvôli ďalšej mojej láske basketbalu, som výcvik nedokončil, takže som zostal len pri tom modelárstve, parašutista ani letec zo mňa už nikdy nebol.

MiMa : Tretia láska... basketbal?
Arpád :
Keď som bol na 11 ročnej škole, mal som telocvikára p. Vološina, ktorý v Humennom urobil v rámci športu veľký kus práce. Vtedy som začal športovať, hral som basketbal. Ako 15 ročný som už hral za mužov. Vtedy sa vytvorili 2 mužstvá – Tatran a Lokomotíva a práve tu bola taká staršia partia a ja som hrával s nimi. Aktívne som sa basketbalu venoval do svojich 37 rokov.

MiMa : Poslanie... teológia?
Arpád :
Pôvodne som si dal prihlášku na lesnícku fakultu do Zvolena, ale nezobrali ma a potom prišla ponuka, že teológia v Prahe a môžem tam hrať aj basketbal. Nebolo o čom premýšľať. Vybral som sa na prijímacie skúšky a už som tam zostal. Rok bola prípravka a potom 4 roky vysokoškolského štúdia. S baketbalom som začínal v Uhříněvsi, po roku som prestúpil do Slávie. Jeden čas som hral aj za prvoligový Vyšehrad.

MiMa : Teológiu ste nedokončili. Prečo?
Arpád :
Nie. V 5. ročníku pred záverečnou skúškou som musel odísť zo školy kvôli tomu, čo som neurobil, za čo som nemohol. Nikto sa nepýtal, nedali si to vysvetliť. Bol to krátky a rýchly proces. Vnímal som to ako veľkú krivdu. Potom síce prišla ponuka, že sa môžem vrátiť, lebo veci sa vyjasnili, ale ja som už nechcel. V tom období som tak trochu tápal. Mal som problém po vojenčine sa zamestnať, boli to časy socializmu. Ale ja som stále hľadal útechu u Boha, on bol mojou inšpiráciou, ukazoval mi cestu, kadiaľ mám ísť.

MiMa : Kam ste išli po tomto sklamaní?
Arpád :
Najpr som musel na vojnu a potom domov, do Humenného. Dva mesiace som bol bez práce kým som sa dostal do nemocnice ako účtovník s platom 450 korún. Potom prišla ponuka s desaťnásobným platom, neváhal som. O pár dní som nastúpil ako vychovávateľ na Mlynky – Biele vody. Dnes je to reedukačné centrum, vtedy sa tomu hovorilo polepšovňa.

MiMa : Prvé ozajstné zamestnanie. A štvrtá láska... Valika?
Arpád :
Pravdupovediac som veľmi nevedel, do čoho idem, ale tie deti ma dostali. Tam som pochopil, že dieťa, ktoré má viac ako 5 minút voľného času myslí na hlúposti. Ako prvé som založil letecko-modelársky krúžok, ako druhé sme s kolegami postavili klzisko, aby deti mohli hrať hokej a dali sme dokopy aj mužstvo, ktoré hralo basketbal. Za pol roka sa mi podarilo zminimalizovať úteky, ktoré tam boli bežné na nulu. Tu som sa zoznámil aj s Valikou, mojou manželkou.

MiMa : V 1968 ste o túto prácu prišli a znova návrat domov?
Arpád :
Áno. Tentokrát už navždy. Začal som robiť na chemkostaváckom učilišti ako telovýchovný referent. Viete, čo som asi urobil ako prvé. Založil som letecko-modelársky krúžok. Neskôr som robil na podnikovom riaditeľstve na školskom odelení a potom na oddelení bezpečnosti práce. Odtiaľ som išiel do Zväzarmu, kde som sa venoval vyslovene športu v okrese.

MiMa : Bol pre vás odchod do dôchodku tak trochu šokom?
Arpád :
No, ešte som chvíľu podnikal, predávali sme počítačovú techniku. Odchod do dôchodku, dokonca predčasného sa na mne podpísal. Pol roka som odležal v nemocnici. Vedel som, že aktivita človeka nesmie prestať zo dňa na deň a keďže ja neviem byť bez práce, trochu mi to trvalo, kým som sa v novej situácii zorientoval.

MiMa : Ale, podarilo sa. Svoj život ste naplnili hádam ešte viac, ako predtým.
Arpád :
Ja som kvôli svojej hlúposti zanevrel na cirkev. Myslel som si, že mi ublížila, ale nepochopil som, že aj v cirkvi sú len ľudia, ktorí jednajú tak ako jednajú, častokrát impulzívne. Teológia mi dala veľa, ale nedala mi tú schopnosť, aby som rozlíšil tieto dve veci. Do kostola som vstúpil v roku 2007 po vyše 40 rokoch.

MiMa : A hneď ste vedeli, čo chcete urobiť ďalej?
Arpád :
Ten kostol bol v dezolátnom stave. Spojil som sa s kamarátom architektom a poprosil som ho, či by sa nedal urobiť fér plán na rekonštrukciu kostola. Spracoval som všetky kalkulácie, on projekt a išli sme na to. Po siedmich rokoch je náš kostol pred ukončením rekonštrukcie.


 


MiMa : A ďalší návrat... k modelárstvu?
Arpád : 
Áno. Vrátil ma k tomu syn Atilla. Kedysi som k tomu priviedol ja jeho, teraz znova on mňa. Začal som sa venovať mládeži, deťom v krúžku. Mám z nich neskutočnú radosť. Jet o síce veľmi ťažké, znova rozbiehať niečo, čo tu už kedysi bolo. Fungovalo a zaniklo. Zväzarm bol úžasný systém, len my sme ho zničili. Ale nevzdávam sa, tie deti ma poháňajú dopredu.

MiMa : Piata láska... fotografovanie?
Arpád : 
K foteniu ma priviedol môj otecko. Tiež viedol fotografický krúžok. On mi ukázal celé to čaro okolo výroby fotiek, niektorí si ešte pamätajú, ako sa to kedysi robilo. Svoj fotoaparát mi však nikdy nepožičal. Neskôr som ho zdedil, ale aj som si kúpil samozrejme vlastný. Najradšej fotím to, čo vytvorila príroda a šport. Najdynamickejší sa mi zdá volejbal, ten som fotil rád. A samozrejme reportážna a dokumentárna fotografia, to je už normálne, že mám na krku takmer vždy zavesený foťák.

MiMa : Čo okrem toho vás ešte dnes zamestnáva?
Arpád : 
S manželkou prekladáme z maďarčiny, len tak z kamarátstva, neberieme za to honorár. A som predsedom Csemadoku  v Humennom, Kultúrneho zväzu Maďarov žijúcich na Slovensku. Máme 36 členov. Naše stretnutia vždy začíname v maďarčine, ale končíme v slovenčine. Sú medzi nami aj Rusíni, Češi, nemáme problém.

MiMa : Máte ešte nejaký nesplnený sen? Plány?
Arpád :
 Nikdy som nehovoril, že keď toto urobím, už budem spokojný. Ja každé ráno ďakujem Pánovi, že môžem začať nový deň a večer sa zase poďakujem, že som mohol niečo dobré a prospešné vykonať. V mojom veku už človek nemôže plánovať. Môžem len žiadať Pána, že chcel by som ešte niečo urobiť a potrebujem k tomu zdravie.

MiMa : Premýšľate niekedy o tom, čo by bolo a nebolo, keby ste sa vtedy do tej školy vrátili?
Arpád :
 Nie. Všetko je tak, ako má byť. Pán Boh mi určil cestu a myslím si, že naplnil môj život.

MiMa
FOTO: MiMa




Verzia pre tlač
29.08.2017



Ste spokojný/-á s tohtoročným letným počasím?


  • áno, v lete má byť horúco (5%)
  • nie, takéto extrémy neobľubujem (55%)
  • neviem, je mi to jedno (41%)