Domov RELAX > Rozhovory v Adel cafe a inde :-)

ČO SOM PREŽILA, TO MA POSILNILO, VERÍ ANNA ŠIMKULIČOVÁ

Pozvala ma do svojho domu. Sedíme za stolom a popíjame kávu...



Anna Šimkuličová : "Čo ma v novinárčine zväzovalo, v umení mi dáva krídla."



Pozvala ma do svojho domu. Sedíme za stolom a popíjame kávu. Oproti mne sedí distingvovaná ... ­desiatníčka", kolegyňa, ktorú aj napriek tomu, že sa poznáme hádam celú večnosť, spoznávam až dnes. Anna Šimkuličová, novinárka s dušou umelca, umelkyňa so srdcom novinára.


Priznáva, že trpí syndrómom "veľkej rodiny", Humenčania sú podľa nej skvelí ľudia, svoju 13. komnatu našla v umení, pod jej koláže by sa pokojne podpísal majster Tibor Bártfay a verí tomu, že "Veľké životné výzvy môžeme zvládnuť, alebo pred nimi utiecť. Dnes už utekať je neskoro, i keď nič nie je isté a vždy možno začať znova. Teraz sa teším z každého dňa. Neviem dokedy a čo ma ešte čaká, mám však nádej, že pokiaľ mi zdravie a sily dovolia, ešte môžem niečo užitočné urobiť nielen pre seba, ale aj pre iných. Len to chcem..."


Anna Šimkuličová vo svojej 13. komnate :-)


Bývalá novinárka a momentálne aj jubilantka Anna Šimkuličová z Humenného v poslednom období častejšie používa maliarsky štetec ako pero. Súvisí to s jej záľubou, ktorej prepadla síce až v posledných desiatich rokoch, ale zárodky talentu v nej určite driemali už dávno.

"Som najmladšia z piatich dcér mojich rodičov. Mala som v živote šťastie, že som bola aj trochu hýčkaná a zároveň som mala „štyri mamy“, pretože moje sestry boli odo mňa oveľa staršie. To do značnej miery ovplyvnilo môj život tým, že potrebujem žiť v spoločnosti, som otvorená a hľadám možnosť byť čo najviac medzi ľuďmi," hovorí.


MiMa : Humenčania vás majú radi i keď nie ste Humenčanka. Vnímate to rovnako?
Anna : Dosť dlho som ani nevedela, kde je Humenné a keď som sa tu pred 25 rokmi vydala, prichádzala som s obavami, či v zrelom veku nájdem svoj okruh priateľov, s ktorými sa budem cítiť dobre. Tam, kde som to očakávala, som tú podporu nenašla, ale našla som ju inde. Všetci sme umelci. Každý z nás si maľuje obraz svojho života. A ja som veľmi vďačná, že moji priatelia v Humennom mi dovolili vstúpiť do obrazu ich života a nechali mi v ňom priestor. Bez nich by som nič nedokázala, ďakujem za ich podporu. V Humennom žijem 25 rokov a keby ma vtedy medzi seba neprijali a nenašla by som v nich oporu, priateľstvo, pomoc, môj život by sa možno uberal úplne iným smerom. Vo všetkých sférach svojho života som vždy pociťovala ich lásku a spriaznenosť. Zo srdca im za to ďakujem. Dnes sa angažujem v rôznych spoločnostiach, spolkoch, organizáciách a za každú príležitosť som životu vďačná, pretože každá ma nesmierne obohacuje.



MiMa : Akí sú Humenčania ľudia?
Anna : Vynikajúci. Prekvapilo ma niečo, čo sa vo veľkých mestách nestáva, ale tu to funguje úplne prirodzene, že sa tu ľudia snažia identifikovať. Hneď sa pýtali, vy ste manželka Mariána Šimkuliča, alebo vy ste z tej a tej rodiny?

"To vás aj zaväzuje, aby ste ich nesklamali a zároveň motivuje aj k tomu, aby ste sa stali osobnosťou,
aby ste boli samým sebou, nie len niekým, kto patrí k niekomu
a aby ste išli vlastnou cestou."

(Anna ŠIMKULIČOVÁ)
 

Z vernisáže...



 
MiMa : Aj napriek tomu, čo hovoríte, ste roky pracovali s manželom. Jedna redakcia, jedna kancelária, jeden byt, jedna posteľ, jeden stôl. Bola to výhoda, alebo skôr nie?
Anna : Je to tak. Môj manžel mi však počas celého nášho spoločného života dával dosť priestoru, aby som sa mohla aj osobnostne realizovať, aby som robila nielen to, čo som musela robiť, ale aby som mala dostatok času na to, čo som chcela, čo ma bavilo, pri čom som pookriala, z čoho som mala potešenie. Novinárčina sa v našom prípade nedala oddeliť od súkromia a tak som akosi prirodzene hľadala 13. komnatu, ktorá by bola len moja. V maľovaní som ju našla.


MiMa : Je to teda spôsob, ako byť sama sebou a byť chvíľu sama?
Anna : Je to tak. Musíte mať svoj priestor, kde sa nemusíte nikomu prispôsobovať. Krásne to raz povedal môj manžel a zároveň aj môj šéfredaktor: To čo ma v žurnalistike zväzuje, v umení mi dáva krídla.


MiMa : Prečo práve umenie? 13. komnatou mohlo byť čokoľvek: turistika, šport, hudba...
Anna : Áno. Možno by to bolo prirodzenejšie. Manžel sa roky venoval vysokohorskej turistike, ale mňa to neoslovilo. Ja som z nížiny, mám rada vysoké nebo, lesy sú pre mňa veľmi stiesňujúce. K jednej z mojich prvých krajiniek s takýmto vysokým nebom môj učiteľ, Andrej Smolák, pripomenul, že na horizonte by mali byť aspoň obrysy hôr. Oponovala som, že u nás sú nedozerné polia, žiadne hory nevidieť. Dnes už na mojich obrázkoch je len maličké nebo, hory sú takmer až po vrch obrazu. No a na tie prechádzky do lesa, i keď manžel rád chodí na huby, ja nemám ani čas ani kondíciu, a nejaké zdravotné problémy sa už tiež ozývajú. Ale umenie som vždy milovala. Veľmi dobre som sa cítila v Galérii Andreja Smoláka v Snine a medzi umelcami. Cítila som, že toto je môj priestor. V Snine som zažila možno najsilnejšie umelecké zážitky, pretože bratia galeristi dokázali priniesť tu na východ naozaj svetové umenie a osobnosti. Otvorenosť a priateľské vzťahy s Andrejom Smolákom ma priviedli na túto cestu.


MiMa : Tak ste si povedali, že aj vy chcete maľovať?
Anna : Nie. Vtedy ešte nie. To som si ešte len ako novinárka vychutnávala čarovnú atmosféru, ktorú ponúkali výstavy a výtvarné plenéry v Snine. Tam som sa stretla s Tiborom Bártfayom, Emilom Semancom, ktorý neskôr usmerňoval moju kolážovú tvorbu, ako ďalšími osobnosťami výtvarného, literárneho i hudobného umenia. S radosťou som chodila aj na umelecké plenéry do Dvora pod Viničnou skalou v Brekove, ktoré organizovala rodina Porvažníková, kde vznikali moje ďalšie priateľské vzťahy s umelcami, ako aj na plenéroch a výtvarných aktivitách v Humennom.


MiMa : Vy ste to však museli cítiť, lebo tá naša regionálna novinárčina je o tom, že teraz som tu, o chvíľu niekde inde a za 4 hodiny sa venujem trom témam. Nie je čas ani príležitosť vychutnávať si niečo, rozjímať, inšpirovať sa, niekedy ani vnímať. Vás to umenie fascinovalo, lebo sa zrejme chcelo prebudiť aj pod štetcom vo vašich rukách?
Anna : Ale, áno. Už v detstve som vnímala umenie v obrazoch i vo fotografiách. Moja sestra kreslila krásne ruže na obal mojich zošitov, mala som pamätníček, do ktorého sme si vzájomne so spolužiačkami kreslili pekné obrázky a písali básničky. V mladosti som účinkovala v poetickom divadle a kamarátila som sa so študentkami umeleckej školy. A potom ma zrejme práve moja práca priviedla do prostredia, v ktorom som sa cítila dobre.


MiMa : Za to, že sa umelecky angažujete môže však aj váš syn. Prečo?
Anna : Keď sa vo vašom živote niečo má stať, osud si k tomu cestu nájde. Syndróm opusteného hniezda sa týka matiek, ktorým deti odídu z domu a oni zrazu hľadajú, čím by zaplnili priestor, ktorý im dovtedy venovali. To bol aj u mňa prvý inšpiratívny moment a tým druhým bola vlastne náhoda, že práve v tom období otváral Andrej Smolák výtvarnú školu a pozval ma ako novinárku, aby som sa prišla pozrieť a urobila reportáž. Keď som tam už bola, dal mi do ruky uhlík a opýtal sa, či to nechcem vyskúšať. Tak som skúsila a chodila som tam potom 8 rokov, každý pondelok.


MiMa : Na toto obdobie veľmi rada spomínate, však?
Anna : Áno. Bolo to motivujúce obdobie a preto, že sa nám ani po skončení školy nechcelo rozísť, so „spolužiačkami“ sme založili OZ Podvihorlatská paleta. Stretávame sa naďalej každý pondelok, maľujeme, vystavujeme a robíme popri tom aj rôzne aktivity.


MiMa : Hovorí sa, že maľovanie je aj úžasnou psychoterapiou a aj fyzioterapiou. Máte s tým skúsenosť?
Anna : Určite, ale nielen ja. Aj s mojimi kolegyňami sa zhodujeme na tom, že maľovanie je najlepší relax. Keď si človek sadne k stojanu a začne maľovať, bolesť sa stratí, napätie opadne, všetky senzory, ktoré vnímajú okolitý svet, sa vypnú a človek je len sám, vo svojom vlastnom, krásnom, farebnom svete. Dnešné ženy vo väčšine žijú tak, že počúvajú či perie pračka, či vrie niečo na sporáku, či neprichádzajú deti zo školy, či... Keď maľujete, stratíte pojem o čase, priestore, ste tam sama a to je veľmi oslobodzujúci pocit. Aj o tom je to naše združenie, že maľovať v inom priestore, ako je to naše domáce, vytvára pre nás voľný priestor pre naše záľuby, a samozrejme sa navzájom motivujeme, ovplyvňujeme, a sme si jedna druhej aj kritikmi.

 
 

Vy maľujete rôznymi technikami, ale aj v rámci nedávnej výstavy nepochybne najviac zaujali koláže, kde ste v sebe znova nezapreli novinárku. Trochu odvážne, alebo ani nie?
Anna : Keď som urobila prvú koláž, s malou dušičkou som ju ukázala Tiborovi Bártfayovi: majstre, čo vy na to? Pokojne by som sa pod to podpísal, povedal. To bolo asi to najkrajšie, čo som kedy v súvislosti so svojou tvorbou počula. Dnes som si už v tých kolážach istejšia. Moje koláže majú vždy svoj príbeh, každý obraz o niečom hovorí, tu je to prepojenie s novinárčinou. A je tu ešte jeden moment. Vážim si prácu novinárov, pretože viem, koľko je to roboty, kým sa noviny dostanú k čitateľovi. Pamätám si časy, keď sa ešte noviny robili úplne inak ako dnes. Ešte si viem vybaviť vôňu tlačiarne. Vážim si teda aj ten novinový papier, je mi ho ľúto vyhodiť a tak možno podvedome obrázkom z časopisov dávam v kolážach druhú šancu.


MiMa : Ako taká koláž vzniká?
Anna : Vystrihujem si, čo sa mi páči, potom ma niečo inšpiruje, niečo kombinujem, potom organizujem, niekedy to odložím, A až príde moment, keď sa mi do ruky dostane obrázok, o ktorom viem, že práve na to som čakala, opäť nájdem ten odložený príbeh. Takto sa hrávam, väčšinou keď upratujem, alebo keď manžel pozerá futbal v anglickej Premier league. Potrebujem na to svoj priestor, svoju 13. komnatu. Momentálne je v podkroví nášho domu.

 
 

Vráťme sa k tomu, že ste mimoriadne aktívna žena. Ja mám z vás pocit, že vy keď niečo robíte, akoby ste tomu potrebovali dať akúsi pridanú hodnotu. Ako novinárka ste zbierali kravaty, ako umelkyňa sa venujete aj charitatívnym záležitostiam. Čím to je?
Anna : No, to naozaj neviem. Možno tým pocitom, že o všetko, čo mám, sa chcem podeliť. Nechcem robiť veci samoúčelne, chcem, aby mali zmysel. Keď sa podelíte o radosť, tak sa znásobí. Načo mi je tvoriť, keď z mojich obrazov budem mať radosť len ja sama? Aj projekt Nech kvitnú kvety nádeje, ktorý pripravujeme pri príležitosti Dňa narcisov, je o tom, aby sme ľuďom s onkologickými ochoreniami prejavili podporu a aby sme ich priviedli na iné myšlienky. Tak sme vymysleli aktivitu, kedy každý, kto chce, môže si prísť namaľovať narcis, ktorý sa stane súčasťou jednej veľkej zbierky. Pozvali sme aj členky Únie žien, známe osobnosti a výtvarníkov. Aby výstavná kolekcia bola atraktívnejšia, oslovila som aj ľudí, ktorí žijú za hranicami Slovenska a dnes máme obrázky z Poľska, Cypru, Iraku, Libanonu, Ameriky. V tomto roku sme tiež na Deň narcisov, 27. marca maľovalia ja sa veľmi teším, že nás je čoraz viac.


MiMa : Keď sme už pri onkologických pacientoch, vy máte prsty aj v Galérii vyliečených pacientov, ktorá je tiež v podstate jedinečným projektom, ktorý nemá na Slovensku obdobu. Spomínate si, ako vznikol?
Anna  : Bol to vlastne nápad pani doktorky Brigity Timuľákovej z onkologickej ambulancie. Pred rokmi bola v Bratislave výstava, kde známe osobnosti podporili boj proti rakovine prsníka vlastnými fotografiami. Premýšľali sme o tom, ako tento projekt priniesť aj do Humenného a ona navrhla, že by bolo možno ešte lepšie, ak by sme to mohli urobiť s našimi ľuďmi. V tom období to bolo ťažké, pretože ľudia boli uzavretejší, nechceli hovoriť o svojej chorobe. Snažila som sa spracovať osobný príbeh niekoľkých statočných ľudí do takej podoby, aby bol krátkym a výstižným odkazom pre tých, ktorí čakajú pred dverami dvoch onkologických ambulancií v Humennom. Návšteva onkológie je sama o sebe traumatizujúca, ale zároveň je povzbudzujúce vidieť tváre a prečítať si príbehy ľudí, ktorí s chorobou úspešne bojovali. Stretla som sa s pánom, ktorý keď sa dozvedel svoju diagnózu, nechcel nič iné, len stretnúť človeka, ktorý to prežil. A o tom je Galéria vyliečených pacientov, dáva nádej aj ostatným. Som rada, že môžeme v nej pokračovať.

 

Anna Š. na Valnom zhromaždení Spoločnosti klinickej onkológie a Galéria vyliečených pacientov

 
MiMa : Toto je vážna téma, vy ste však zrejme človek veľmi pozitívny a optimistický. Aspoň z vašich obrazov mám ten pocit. Ja som sa napríklad pri pohľade na ne prichytila, že sa usmievam. Neviem, či sú dobré, alebo zlé, umeniu nerozumiem, ale vo mne evokovali úsmev. Bol to zámer?
Anna : Moje obrazy sú plné farieb, ako život sám. A to, že ste sa usmievali? To ma teší. O tom to je. Obraz vás môže chytiť za srdce, alebo nechytiť a keď vás ešte "donúti" usmievať sa, potom je to fajn, našli ste v tom iskierku hravosti, „žmurknutie“. Ani život nie je čierno­biely, často aj vo vážnych situáciách možno nájsť štipku komična. No nie každému je dané, aby to zbadal.


MiMa : Pred pár dňami ste oslávili okrúhle životné jubileum. Bilancovali ste? Urobili by ste dnes možno inak, alebo to bola správna a dobrá cesta, ktorou kráčate?

Anna : Každý deň máte šancu niečo zmeniť. Za tie roky bolo aj veľa dobrého, boli aj časy, keď mi nebolo veselo, ale to patrí k životu. Zväčša, keď máte pocit, že je vám príliš dobre, prídu udalosti, ktoré vás stiahnu späť na zem. Veľké životné výzvy môžeme zvládnuť, alebo pred nimi utiecť. Je to na každom z nás.
 

 
"Čo som prežila, to ma posilnilo a prehodnotila som možno trochu hodnoty.
Dnes už utekať je neskoro, i keď nič nie je isté a vždy možno začať znova.
Teraz sa teším z každého dňa.
Neviem dokedy a čo ma ešte čaká, mám však nádej, že pokiaľ mi zdravie a sily dovolia,
ešte môžem niečo užitočné urobiť nielen pre seba, ale aj pre iných.
Len to chcem...!"

(Anna ŠIMKULIČOVÁ)


 


 
MiMa
Foto : MiMa
Verzia pre tlač
04.04.2015



Chystáte sa v lete na dovolenku?


  • áno, už sa na to teším (36%)
  • ešte neviem, rozhodnem sa podľa pandemickej situácie (19%)
  • nie, nebudem riskovať (44%)