Domov RELAX > Rozhovory v Adel cafe a inde :-)

Duo Petrašovských : Kdekoľvek spievame, chceme vydať zo seba to najlepšie

Miki a Natálka. Otec a dcéra. Navzájom sú si najväčšou životnou výhrou

Duo Petrašovských : Kdekoľvek spievame, chceme vydať zo seba to najlepšie
Tento rozhovor bol publikovaný na www.humencanonline.sk v novembri 2015.

Bývalý učiteľ, dnes už čerstvý dôchodca sa tak vôbec necíti, stále spieva a kým ho ľudia budú chcieť počúvať, tak to s láskou bude robiť aj naďalej. MIKULÁŠ PETRAŠOVSKÝ sa hudbe venuje už od detstva a priviedol k nej aj svoje dve deti. Syn má veľký talent, ale uplatnenie napokon našiel inde. Dcéra NATÁLIA PADOVÁ spieva s otcom aktívne od svojich 12 rokov. Dnes sama už mama štvorročného syna hovorí, že stredobodom vesmíru je pre ňu momentálne rodina, ale kto by si myslel, že Petrašovskí vo svojom poslaní rozdávať radosť poľavili, mýlil by sa. Vystupujú, spievajú a pod vianočný stromček pripravujú všetkým svojim fanúšikom obrovský darček.

Na čas síce vystupovanie obmedzili, drobec, ktorý rástol v Natálkinom brušku, bol najdôležitejší. Neriešili. Zvoľnili tempo. Skromne priznávajú, že ľudia na nich v tom čase možno aj trochu zabudli, ale dnes sú späť. Leto mali nabité vystúpeniami, predovšetkým v iných okresoch, mestách i dedinkách Slovenska i keď v Humennom sa stali "úzkoprofilovým tovarom". Vysvetlenie? "Doma nikto nie je prorokom," zhodujú sa. V šuflíku majú odložené nové piesne. "Bude to celkom iné, ale stále to budeme my a dúfame, že našim poslucháčom sa to bude páčiť," odkrývajú puzzle prípravy nového CD-čka.


MiMa : Kedy a ako ste sa vy dostali k hudbe?
Miki :
Ja som vyspevoval od detstva kde sa dalo. V našej rodine mala hudba významné postavenie, mama hrala na klavír, otec bol členom FS Verchovina v Medzilaborciach, učil tam, hral na husle. Chodil som na umeleckú školu, ale neskôr som sa aj sám naučil hrať na gitare. Aj na strednej škole v Bardejove ma to neprestalo baviť. Zapájal som sa do rôznych súťaží. A na výške v Prešove som sa dostal do skupiny Optimist, kde sme ako poloprofesionáli vystupovali po celej reublike. Potom som sa usadil v Humennom. A znova som mal šťastie. Humenské trio, Humenčanka, Východňare, Spevácky zbor humenských učieľov. V 1993 som začal spievať s dcérou a funguje nám to dodnes.
Natálka : Ja som vyrastala v takom prostredí, že to išlo prirodzene. Môj brat má tiež obrovský talent, na klavíri hrá lepšie ako ja. On bol vždy taký snaživý, mne chýbala trpezlivosť, ale jemu zase schopnosť a ochota vystupovať. Nie je to typ na pódiá. A ja zas hej. Jednoducho iba talent nestačí, človek musí mať aj trochu exibicionizmu v sebe. Už v škôlke som vždy spievala sóla. Potom s Tamarkou Demjanovou duo. Už vtedy nás púšťali v bývalom Prešovskom rozhlase. Bola to pieseň Oj, čorny očka neplačte. Ja som s otcom vždy chodievala na skúšky a nasávala som tú hudbu, iná cesta asi ani nebola. Keď sme začali spievať spolu, prerazili sme s piesňou Za valalom lipka ši zelena, ktorú si dodnes žiadajú ľudia na vystúpeniach. Stala som sa vtedy najmladšou laureátkou Makovickej struny. Mala som 12 rokov.

MiMa : Nechcela si sa spevu venovať profesionálne?
Natálka :
Chcela, ale keď som sa hlásila na konzervatórium, dalo sa študovať iba herectvo alebo operný spev, takže sa v podstate nedala študovať tá technika hlasu, akou ja spievam. Mala som blízko aj k muzikálu, ten sa dal najbližšie študovať v Brne. Urobila som prijímačky, bola som na piatom mieste, brali šesť. Rozdeľovali to však tak, že 3 Slovenky a 3 Češky. Ja som bola aj keď celkovo na piatom mieste, ale až štvrtá Slovenka. Nezobrali ma ani na odvolanie. Tak amsi bolo treba  inépáky a moji rodičia boli "len" poctiví učitelia z Humenného.

MiMa : Nebolo ti to ľúto?
Natálka :
Bolo mi to veľmi ľúto, vtedy. Dnes, keď vidím, aký je ten život kvázi celebrít, hovorím si, že ja by som takto nemohla, nemám na toto povahu. Keď zapnem telku a vidím niektoré úspešné speváčky a viem, že ja by som to lepšie zaspievala, je mi trochu smutno, ale už som to dávno hodila za hlavu. Všetko je tak, ako má byť. Mám zdravé dieťa a rodinu, to je pre mňa prvoradé, takto som šťastná.

MiMa : Otec ťa neovplyvnil iba v hudbe, ale si po ňom aj učiteľka.
Natálka :
Nielen po ňom, aj po mame. Ona učila angličtinu. Ja som najprv vyštudovala učiteľstvo pre I. stupeň so špecializáciou na hudobnú výchovu, neskôr som si dorobila aprobáciu Anglický jazyk. Dnes učím v Michalovciach a  venujem sa detským hudobným talentom. Jednoducho, kráčam v otcových šľapajách, lebo aj on niekoľko desaťročí viedol detský spevácky súbor.

MiMa : Koľko rokov ste vy prežili s Nezábudkou?
Miki :
Od 1978 do minulého roka. 36 rokov. Toto mi je veľmi ľúto, že Nezábudka už neexistuje. Bola a je to moja srdcová záležitosť. Ja som presvedčený, že dieťa nemusí byť geniálne, mať vynikajúce študijné výsledky, ale je treba v ňom objaviť talent na niečo iné. Ja som sa snažil celý život v deťoch nachádzať práve ten hudobný. Myslím si, že som veľa detí ovplyvnil aj do budúcnosti. Mnohí z nich sú dnes učitelia hudobnej výchovy, ale aj profesionálni speváci. Naša škola mala 130 žiakov a náš zbor mal 56 členov. Nie všetky deti mali taký ten prvoplánový talent, ale keď sme sa snažili a venovali aj tým deťom, ktoré sa spočiatku javili ako možno menej obdarené hudobným sluchom, dosiahli sme veľmi veľa.

MiMa : Čím to bolo, že práve na národnostnej škole, na ZŠ Lesnej s vyučovacím jazykom ukrajinským, sa kumulovali hudobné talenty?
Miki :
Hovorí sa, že čo Rusnak, to muzikant. Veľa detí prichádzalo už s tým zámerom, že tu je zbor, tu chcem ísť. Ale, aj tak si myslím, že tie rusínske gény sú jednoducho muzikantské. Dokonca som mal dva prípady, keď to dieťa nemalo hudobný sluch, ale tým, že poctivo cvičilo, časom sme ho vycibrili. Ani odborníci nechápu, ale bolo to tak.

MiMa : Kedy je ten správny čas, kedy už viete jednoznačne povedať, že dieťa má alebo nemá hudobné nadanie?
Miki :
Okolo 5-6 rokov.
Natálka : Aj skôr. Teraz to vidíme na mojom synovi. Od mala reagoval na hudbu. Keď začal rozprávať, tak hneď spieval a tým, že vyrastá pri hudbe, chytá sa. V škôlke vystupuje, intonuje výborne a keď k nám má prísť dedo, hneď mu pripomína, že bez harmoniky nech ani nejde.
Miki : Ja verím tomu, že talent sa môže rozvýjať ak to dieťa systematicky vediete. Keď sa prestane cvičiť, už to nie také, aké by to malo byť. Takéto prípady sa vyskytujú najčastejšie v puberte. Alebo, keď dieťa začne robiť niečo iné. Potom už tá hudba nie je prvoradá a talent zaniká.
Natálka : Aj ja som mala v tom adolescentnom veku také obdobie, keď som povedala, končím, nebudem spievať. Dnes som rada, že ma vtedy prehovorili, ale neboli to ľahké časy, pre nikoho z nás.

MiMa : Vy dnes ešte skúšate? Trénujete? Potrebujete to?
Miki :
Ja keď jeden, dva dni nespievam, cítim to na hlasivkách. Takže musím.
Natálka : To je ako so športom. Keď športovec vynechá tréning, ubúda mu svalová hmota. To isté sa deje u speváka. Naopak, keď je toho veľa, potrebuj hlasový kľud, ale to je o inom.


MiMa : Ako to u vás funguje? Kedy sa stretávate? Ako trénujete?
Natálka :
Už nebývame spolu, ja žijem na Zemplínskej Šírave, otec v Humennom. Ale mám klavír, spievam si aj sama. A, keď k nám príde otec, nikdy nejde bez harmoniky.

MiMa : Spievate si v aute, pri oslavách, pri príprave vianočnej večere?
Natálka :
Áno.
Miki : Ja sa aj hnevám, keď idem niekde na oslavu, každý čaká, že prídem s harmonikou a budem spievať a zabávať spoločnosť. Chcel by som ísť niekde, kde by ma nepoznali, kde by som bol len obyčajný hosť a vychutnal si to.


MiMa : Ktoré obdobie svojho spoločného účinkovania považujete za najúspešnejšie?
Miki :
Začiatok nového Millénia. Vystupovali sme aj v zahraničí...
Natálka : Niekedy sme mali za deň aj 4 vystúpenia. To bolo už mega náročné.

MiMa : Vtedy ste tento úpspech ale aj využili a vydali ste 2 CD-čka.
Miki a Natália :
Áno.

MiMa : A odvtedy nič?!
Natálka :
Len reedícia doterajších dvoch CD-čiek. A teraz nás začínajú prezentovať v istej slovenskej hudobnej televízii. Už niekoľko mesiacov sa držíme v hitparáde na prvých priečkach. Mali sme taký výpadok, keď som bola tehotná a ľudia si mysleli, že sme prestali spievať. Ale nie, my spievame, len inde ako v Humennom.

MiMa : Vy však ani tvorivo nezaháľate a pripravujete pre fanúšikov prekvapenia. Nové CD?
Miki :
No, malo by to byť do Vianoc a hovoríme o novom CD-čku. Bude na ten štýl, ako Tak málo, ale autorsky sa na ňom v oveľa väčšej miere podieľala sama Natálka, takže tie piesne budú doslova šité na ňu, lebo si ich šila sama.
Natálka : Tam bolo viac ukrajinských textov, tu budú prevažne rusínske a naše autorské. Veľa piesní je o rodnom kraji a o láske. Myslím si, že tie piesne, ktoré som si zložila ja, budú celkom iné, na čo sú u nás ľudia zvyknutí a dúfam, že to príjmu pozitívne.

MiMa : Nehovoria vám ľudia, že predsa len tie rusínske piesne k vám viac akoby pasujú?
Miki :
Nikto nám to tak do očí nikdy nepovedal. Aj nám sa tie piesne spievajú lepšie, je to náš rodný jazyk, ale keď sa chceme presadiť aj v rádiu a televízii, jednoducho si to trh vyžaduje. A tiež na vystúpeniach, nie všade môžeme prísť s vyslovene rusínskym repertoárom, lebo niekde nám ľudia naozaj nerozumejú.
Natálka : Už sme sa viackrát stretli s tým, že keby ste spievali iba po slovensky, dosiahli by ste viac, ale my sme Rusnaci telom aj dušou a tak nepripadá do úvahy, aby sme sa úplne preorientovali na slovenčinu, to by nám naši skalní neodpustili a ani to nechceme, tak hľadáme kompromis. Niektoré naše piesne napríklad spievame aj v zemplínčine.

MiMa : Spievate aj v iných jazykoch?
Miki :
Natálka spievala v zbore aj v angličtine.
Natálka : Na výške som spievala v takom hudobnej formácii Piano vokal a tam to bolo väčšinou v angličtine. Rock mi nesedí, ale také muzikálové piesne sa mi páčia. Aj na novom CD-čku bude jedna taká, ale v rusínčine. Po dlhých rokoch som vytiahla zo šuflíka a otcovi sa páči, tak ju určite zaradíme.

MiMa : Ako to u vás funguje, Natálka príde s novou piesňou a vy jej čo poviete?
Natálka :
... že zase smutná! Prečo zase smutná?!
Miki : Ja sa len teším, lebo aj to, že vie človek napísať dobrú pieseň, je dar.
Natálka : Ja to robím tak na tajňáša, lebo keď ma malý vidí za klavírom, hneď je pri mne a už chce hrať aj on.
Miki : Niektoré piesne sa aj vyvíjajú. K jednej sme dopísali jednu časť až neskôr a teraz mám pocit, že je to na nej to najlepšie.
Natálka : A niekedy sa otec zobudí uprostred noci a tvorí. Lebo múza musí byť, inak to nejde.

MiMa : Veď práve. Kedy prichádza múza k vám?
Miki :
Ja potrebujem byť sám, aby som si mohol spievať naplno a trieskať do klavíra.
Natálka : Mne keď napadne melódia, nahrám si ju hneď do mobilu a potom sa k tomu vraciam.

MiMa : Máte najobľúbenejšiu pieseň?
Miki :
Teraz je to Tam u Karpatach.
Natálka : Táto je veľmi intímna, na festivale sa napríklad nedá spievať, potrebuje komornejšie prostredie, ale ja mám rada každú otcovu pieseň, každá má srdce a dušu a ja som veľmi šťastná, že môžem spievať práve s nim. Mali sme už viac ponúk spievať aj v iných telesách, ale zostali sme spolu. Lepšieho speváka by som nenašla. On si síce už myslí, že je starý a nezaujímavý, ale Karel Gott má koľko a stále vypredáva sály.

MiMa : Vy pôsobíte tak idylicky. Je to naozaj také, alebo sa viete aj pohádať, buchnúť dverami?
Natálka :
Možno v puberte, to bolo také trochu divoké obdobie, ale teraz už určite nie.
Miki : Dverami nebúchame, ale sme jeden druhému navzájom kritikmi. Ani manželstvo nie je dobré vtedy, keď si partneri len pritakávajú. Aj my máme občas na niečo odlišný názor, ale obidvom nám ide o to isté, takže sa vždy dohodneme. Ale, hovoríme si vždy pravdu, to je dôležité.

MiMa : Čo považujete za svoj najväčší hudobný úspech?
Natálka :
Sú to rôzne ocenenia, ale asi najviac bolo to, že nás vybrali medzi 10 spevákov zo Slovenska na turné po Amerike.
Miki : Ja to beriem tak, že kdekoľvek spievame, robíme to najlepšie ako vieme. Pre mňa je každé vystúpenie rovnako dôležité, či je to Amerika alebo Slovensko, či je to veľký festival, priamy prenos, alebo dedinka, kde nemajú ani aparatúru a my to musíme dať bez mikrofónu na plnú sálu.
Natálka : Tí ľudia nemôžu za to, kde žijú a keď nás chcú počuť, radi tam ideme a dáme zo seba maximum.

MiMa : Nie je to ešte rutina? Toľkokrát odspievaná pesnička nenudí vás ako interprétov?
Natálka :
To určite nie. Ja mám dokonca pocit, že teraz, keď som mama, akoby som tie piesne prežívala oveľa viac ako predtým.
Miki : Aby ti poslucháč uveril, musí byť v tom speve aj veľa životných skúseností, musíš veľa prežiť, aby si to nielen odspieval, ale aj precítil. A to je aj Natálkin prípad, už to nie je dievčatko, ale žena, matka, manželka.

MiMa : Teraz sú populárne talentové súťaže. Nikdy ste to nechceli skúsiť?
Miki :
Ja nie, v žiadnom prípade.
Natálka : Ja som raz, po návrate z Ameriky skúsila Superstar. To bol asi 2. ročník. Prihlásili ma spolužiačky zo školy a napísali do prihlášky všetko to, čo o mne vedeli. Pravdu. Reakcia poroty bola, že "hm... ludofky?" a bolo vymaľované. Tam je to o niečom inom, tam som sa nehodila. Teraz ma znova volali do Česko- Slovensko má talent, ale už nie, už žijem niečim iným a toto ma fakt neláka. Spievam ďalej, ale bez toho mediálneho šialenstva a je to tak dobre, lebo človek sa aspoň drží pri zemi a v dnešnej dobe to treba, lebo vysoko lietať môže byť veľmi nebezpečné.

MiMa
Foto : MiMa



Verzia pre tlač
29.08.2017



Chystáte sa v lete na dovolenku?


  • áno, už sa na to teším (36%)
  • ešte neviem, rozhodnem sa podľa pandemickej situácie (19%)
  • nie, nebudem riskovať (44%)