Domov RELAX > Rozhovory v Adel cafe a inde :-)

JANKO KEREKEŠ : Každá cesta sa začína 1. krokom

Nikdy neprestaňte snívať, na cesty si zoberte dobré topánky, aby vás ďaleko odniesli



Nikdy neprestaňte snívať, na cesty si zoberte dobré topánky, aby vás ďaleko odniesli



Začal cestovať preto, lebo si chcel na svet vytvoriť vlastný názor. Má rád svoju slobodu, ostatných viac než 10 rokov je takmer neustále na cestách, na tvári má permanentný úsmev, lebo verí, že ľudia sú ako zrkadlo, precestoval vyše stovku krajín, najradšej sa presúva po vlastných a stopom. Tajomstvá svojej cestovateľskej duše i batoha odkryl vo Vihorlatskej knižnici na besede s Humenčanmi jeden z nich, svetobežník Janko Kerekeš ml.



Janko na Qeen MARY 2



MiMa : Pamätáš si ešte na svoju prvú cestu?
Janko :
Moji rodičia si to možno tiež ešte pamätajú, išiel som na Šíravu a trochu sme to s kamarátmi museli “zamaskovať”. Povedal som, že s nami ide kamarátov otec a každý z nás urobil doma to isté. Ale v podstate žiadny dospelý nešiel. Už mi to rodičia odpustili, hádam. A odvtedy už tých ciest bolo. Nech robíte čokoľvek, vyplatí sa začať postupne, pozvoľna, určite sa nie je treba rútiť strmhlav do nebezpečenstva, to nie. Možno aj preto som ešte nažive – s narastajúcim skúsenosťami som si trúfal aj na náročnejšie cesty.


MiMa : Ako si vyberáš ich cieľ, destináciu? Len tak, prstom na mape?
Janko :
Na toto je ľahká odpoveď. Sny. Je veľmi dôležité, aby mal človek sny. Celý život neprestať snívať a tie sny sa snažiť plniť. Takmer každý z nás túži niekde ísť, niečo vidieť. Ten môj úplne prvý cestovateľský sen mi splnil otec, keď som bol ešte dieťa. Bolo to more. Normálne som sa zaľúbil, už som vedel, že chcem mora viac a že chcem more teplé, takže trópy. S jedlom potom rastie chuť. Čím viac vidíte, tým viac vás to ťahá vidieť viac. No, a niektoré nápady prichádzajú aj náhodne. Napríklad o jazere Issyk-kul v Kyrgyzstane som počul v rádiu a už som vedel, že existuje a že sa tam chcem pozrieť.


MiMa : Ako sa pripravuješ na svoje cesty?
Janko :
Dnes je to už tak, že keby ste mi povedali, že zajtra Maroko, tak to zvládnem, do rána času dosť. Je to naozaj o skúsenosti. Ideš na prvú cestu, naberieš si kopec vecí, potom zistíš, že si polovicu z nich nepoužil. Nabudúce si ich už nevezmeš. Niektoré veci sú nevyhnutnosťou. Základ je pre mňa stan. Najprv som ho nenosil, ale párkrát som zmokol ako kura, párkrát po mne liezli chrobáky všetkého druhu, tak som pochopil, že stan je dobrá vec. Som vášnivý rybár, nehovorím, že dobrý, ale vášnivý, takže si so sebou nosím rybárske veci. A nôž, zdravotné pomôcky, fotoaparát, dobré topánky, aby ma ďaleko odniesli, jedlo, varič a pár suvenírov. Pohľadnice Humenného, tie nosím so sebou stále.


MiMa : Koľko párov topánok si už zodral?
Janko :
Nenosím tenisky, ale mám vždy len jedny kvalitné trekingové topánky a niečo ľahké, šľapky sa
tomu hovorí? Tie trekingové topánky sú základ,  potom naozaj neexistuje žiaden limit. Topánky pre mňa, to je ako auto pre normálneho človeka. Ľudia si kupujú obrovské množstvo vecí, ktoré mne snáď prídu i dosť zbytočné. Ale každý sme iný. Ja investujem do topánok. Keď si ich vyberám, ľudia si možno myslia, že s tým chlapom je niečo divné. Ja si tie topánky normálne predstavujem, kde by ma vedeli zobrať. Jedným topánkam som sľúbil Južnú Ameriku, druhým crossing z Ázie, zatiaľ to takto funguje.


MiMa : Aj si si ten batoh vážil, aký je ťažký?
Janko :
Ja by som ho ani nevážil, ale letecké spoločnosti ti ho zvážia, hlavne tie nízkonákladové. Sem tam totiž treba aj preletieť. Na tie cesty, ktoré sú komplexné, teda zahŕňajú rôzne prírodné prostredia, tam sa je treba nabaliť viac. Berieš flís, dlhé nohavice, bundu, dokopy okolo 23 kg. Ináč sa ale zbalím do juhovýchodnej Ázie, tam by mal takých 13 kg, tých veci treba menej. Vždy mám ale so sebou aj vodu a jedlo, ak ma niekto vyloží uprostred ničoho, nemám problém postarať sa o seba.


MiMa : Ako a kde prespávaš? Stan je také nutné zlo, keď nenájdeš nič lepšie?
Janko :
Ľudia sa stále pýtajú na náklady, každého zaujíma za čo cestujem. A práve ubytovanie je na cestovaní jeden z najväčších nákladov. Ja stanujem veľmi rád, ale nie som konvenčný "kemper",  v klasických kempoch by ste ma nenašli. Mám rád svoju slobodu a môj stan mi ju poskytuje. Samozrejme, vo veľkých mestách je to ťažšie, hoci aj to sa už stalo. Dnes je však moderný svet, tak prečo to nevyužiť? Existuje sieť nazývaná CouchSurfing, cez ktorú sa dá spojiť s miestnymi ľuďmi. V poslednom období sa bohužiaľ zmenila, akosi k horšiemu, ale ešte vždy sa to dá. Dôjdete k niekomu, môžete u neho prespať, nie je to za peniaze, je to také recipročné dávanie a branie. Je ale veľmi zaujímavé a pre mňa ideálne, keďže vo vačších mestách je veľa členov. Keď opustím veľké mesto, zase nastupuje stan i keď sa mi často stáva, že ľudia, ktorí ma zvezú sú tak milí, že povedia, príď k nám, môžeš u nás prespať. Asi to bude tým, ako sa ja k nim správam. Ľudia sú ako zrkadlo. Keď sa na nich usmievate, tak vám ten úsmev vracajú. Takto to väčšinou funguje.


MiMa : Jeden z elementov cestovania je stravovanie. Vieš si vy cudziu kuchyňu vychutnať, alebo ani nie?
Janko :
Juj, stravovanie. Ja cestujem pre tri veci, pre prírodu, pre ľudí a pre jedlo. Jedlo je úžasné, keď je človek ochotný objavovať. Trochu s tým bol problém v Indii, lebo tam je všetko veľmi štipľavé a ja také nemusím. Ale v zásade jedlo a jeho ochutnávanie sú jeden z najúžasnejších elementov cestovania. Ja nenosím so sebou žiadnu knihu, bedeker, brožúry. Zastavím niekoho miestneho, opýtam sa, kde sa dá najesť a je to. Občas si objednávam doslova vizuálne. Keď som bol po prvýkrát v Indonézii, ešte som nehovoril ich jazykom, ako si teda niečo objednáš? Tak som ukázal na chlapíka vedľa mňa, že chcem to isté. Samozrejme, že som ochutnal rôzne veci na mojich cestách, z niektorých by sa vám asi dvíhal žalúdok, ale jedno si je treba uvedomiť. Čo je exotické pre nás, pre miestnych vôbec exotické nie je. Keby som vám povedal, že si ideme dať vareného psa, asi vám to príde divné, v juhovýchodnej Číne je to úplne bežné.


MiMa : A, čo nápoje?
Janko :
To je v podstate to isté. Ja mám zásadu, že keď to pijú miestni, pijem to aj ja, ale je fakt, že oni sú na tie ich prirodzené baktérie zvyknutí. Takže, keď si nie som celkom istý, vodu prevarím. Určite je treba byť v rámci individuálnych daností opatrný. Môj žalúdok si už rokmi zvykol, vytrénoval sa, ale keď niekto niekde príde po prvýkrát, radšej pomaly. Keď mám spomenúť niečo také, čo mi veľmi chutilo, tak mi hneď napadá džús z kešu orieškov, ktorý robia v Brazílii. Potom turecký jogurtový nápoj ayran, indonézske ovocné koktejly a ešte káva v Kolumbii. Ja kávu síce nepijem, ale tam to stálo za to.


MiMa : Ty si prešiel množstvo krajín. Sú aj také, kde ti možno nejaký pud sebazáchovy nedovolí ísť?
Janko :
Média nám často dávajú informácie, ktoré sú značne vzdialené od pravdy. Napríklad Irán. Človek by povedal, že tam nemôžete strčiť nohu, aby vás niekto nezamordoval, alebo Indonézia, najsilnejšia moslimská krajina na svete. Musím sa priznať, že ja nepozerám správy, nečítam noviny. To je dosť zlé, lebo človek by mal byť informovaný, mal by vedieť, kde sa čo deje. Ja som začal cestovať preto, lebo som si chcel na svet vytvoriť vlastný názor. A toto robím dodnes. Stretol som napríklad Čecha, ktorý mi povedal, že Bolívia je hrozná krajina, že ho tam dvakrát okradli. Pre mňa je Bolívia skvelá krajina. Treba byť rozumný a mať aj trochu šťastia. Potom si myslím, že sa s otvorenou mysľou dá ísť pozrieť kamkoľvek.


MiMa: Keď cestuješ, väčšinou stopuješ. Máš aj nejaké rekordy?
Janko :
To je niečo, o čom majú ľudia zvyčajne dosť skreslenú mienku. Myslia si, že stopom sa nedá
rýchlo presúvať. Keď sa viete kde postaviť, ako vyzerať, tak sa to dá. A ešte je treba naštudovať si mapy, normálne klasické mapy. Stalo sa mi v Mongolsku, že som prišiel na miesto, kde mala byť cesta, ale ona tam nebola. Po pol dni mi miestni povedali, že tadiaľ tak skoro nič nepôjde. Len občas nejaká expedícia. Keby som sa nepresunul inde, stojím tam dodnes. A taký extrém? Raz som stopoval s kamarátom v Španielsku a stáli sme tam 27 hodín. Nikdy viac som sa však k tomu času už nepriblížil. Jeden taký rekord, ktorý mám rád bol v Čile. 2,5 hodiny som čakal, kým prešlo prvé auto a to hneď zastavilo. V podstate nakoniec väčšinou prekonám autobus, pretože ten často zastavuje. Navyše keď idete stopom, zoznámite sa s kopou zaujímavých ľudí, výborne sa takto nadväzujú kontakty, získate úplne iný dojem o danej krajine.



Stopovanie v Mongolsku - život na ceste je často úplná pohoda


MiMa : Ešte s ati niekde stane, že sa na teba dívajú a netušia, že odkiaľ si, alebo sa čudujú, že prečo si tam?
Janko :
No, dnes veľmi veľa ľudí cestuje, takže je málo miest, kde nepoznajú turistu. Turizmus je momentálne najrýchlejšie sa rozvýjajúci biznis. Mne sa skôr stáva to, že ja chodím do miest, kde
bežne turisti nechodia. Nie preto, že chcem nejaký extrém, ja chcem jednoducho vidieť normálny
život. Ja som asi jeden z mála ľudí, ktorí prešli Peru, no nezašli na Machu Picchu, to si nechávam po 60-tke. Ja radšej zájdem do nejakej malej dedinky. Ľudia sa ma potom pýtajú, čo tam chcem vidieť? Že tam nič nieje.. A ja poviem, že práve toto, ako žijú a čo robia. Väčšinou zájdem do školy porozprávať sa s učiteľmi a znova tým získam iný rozmer spoznávania danej krajiny. Takýmto spôsobom možno neuvidíš tie najúžasnejšie miesta, ale získaš skúsenosť, ktorá je fakt na nezaplatenie. Dvakrát sa mi tiež stalo, že som bol na mieste, kde bieleho človeka ešte nevideli a to bol super pocit, akoby som bol mimozemšťan. V prvej dedinke všetci utiekli a trvalo 3 hodiny, kým sa odvážili vyliezť a rozprávať sa so mnou.


MiMa : Komunikuješ iba v angličtine, alebo ovládaš aj iné reči?
Janko :
Jazyky sa je treba učiť stále, netreba prestávať. Mám doma obrovské množstvo slovníkov, vždy keď prídem do krajiny, tak si nejaký kúpim. Angličtina ťa prenesie veľkým kusom sveta, je dobré ju vedieť, ale keď skúsiš hovoriť aj v miestnom jazyku, ľudia sa na teba hneď pozerajú inak. Nie je to len o tom, že sa chceš naučiť ich jazyk, ale že rešpektuješ ich kultúru. Ja sa preto stále učím, ešte mi to páli, takže dúfam, že v tom ešte budem pokračovať. Okrem angličtiny sa dohovorím v ďalších ôsmych jazykoch.



So skvelými a pohostinnými priateľmi, na farme na krevety v Bengálskom zálive


MiMa : Ako je to s vybavovaním vstupov do jednotlivých krajín?
Janko :
No, to je dobrá otázka. Vie niekto, ako stojí slovenský pas v rebríčku pasov na svete? Sme na 12. mieste a je to skutočné terno. Ja mám aj kanadský pas, ale veľmi rád a veľmi často cestujem na slovenský. Je skvelé, že sú krajiny a je ich cez 150, kde sa dá ísť bez víz, alebo vám ich dajú pri príchode. Ja osobne nerád chodím do krajín, "kde ma nechcú", preto Saudská Arábia je na konci môjho zoznamu, lebo oni turistické víza nedávajú. Nedávno mi odmietol víza Azerbajdžan, takže ten je hneď vedľa Saudskej Arábie v tom mojom zozname, ale v zásade je skvelé ísť do krajín, kde to ide bez víz. Tam kde ich treba, dnes to už nie vďaka internetu vo väčšine prípadov ťažké víza si vybaviť.


MiMa : Existujú miesta na zemi, kde si sa aj rád vrátil, alebo hľadáš vždy niečo nové?
Janko :
Samozrejme, vraciam sa a veľmi rád aj napriek tomu, že som zvedavý a vždy potrebujem spoznávať aj niečo nové. Borneo je moja srdcovka, tam som bol už trikrát, Singapur je veľmi milá destinácia, na Filipínach som bol šesťkrát.


MiMa : Kde by si sa nikdy v živote nevrátil?
Janko :
Ja mám otvorenú myseľ a srdce, pre mňa taká krajina zatiaľ neexistuje.



Trochu sa zabávame z prázdnou taškou (dievčatá majú 19 a 21 rokov)


MiMa : Bol si aj v Afrike?
Janko :
Cestujem veľmi systematicky, pokrývam si plochy, ktoré ma zaujímajú. V Afrike som bol len v rámci svojej služby na veľkej zaoceánskej lodi, takže to veľmi nerátam. Mali sme pár zastávok v Egypte, Juhoafrickej republike a Namíbii. No, neviem, po Afrike stopom, to by bola výzva asi aj pre mňa. Ale, uvidíme. Možno ďalšia cesta.


MiMa : Ako svoje cesty financuješ, predsa len to niečo stojí?
Janko :
Svetová ekonomika je nabitá peniazmi, peniaze sú všade naokolo. Ja nie som bohatý človek, ale beriem si z toho len ten svoj kúsok. Peniaze si teda stále zarobím. Vďaka svojim skúsenostiam a vzdelaniu, si viem zarobiť a potom namiesto toho, aby som to investoval do domu, alebo niečoho iného, investujem to do cestovania. Som presvedčený, že nejde ani tak o to, koľko človek zarába, ale na čo to míňa. Fungujem vo finančných cykloch. Zarobím, tak som hore, cestujem a míňam, som dole. Tie práce si hľadám také, aby ma to bavilo a aby to bolo v novom prostredí. Robil som všeličo a uznávam, že takto sa nedá robiť kariéra, ale verím, že tie peniaze na cestovanie sa mi vždy podarí zarobiť. Keď sa človek nebojí roboty a ovláda jazyk, nie je problém. Inak, Slováci majú vo svete veľmi dobré meno, pretože majú veľmi dobrú pracovnú morálku, takže sa dá zamestnať celkom v pohode.


MiMa : Ty si dnes vo viacerých veciach potvrdil, že si taký neštandardný, nekonvenčný cestovateľ. Ďalším dôkazom toho je aj fakt, že najradšej cestuješ sám? Nie je to príliš riskantné?
Janko :
Ja som tak akosi odpozoroval od života, že keď je človeku zle, najlepšie je byť sám a keď je dobre, mám chuť podeliť sa o to. Dnešná technika ti to umožňuje, preto ja sa nikdy necítim byť úplne sám. Opýtajte sa môjho brata z akých destinácií som mu už volal. Možno som podivín, ale takto to cítim. Keď som sám, viem, čo robiť v krízových situáciách, ako si pomôcť, ako prežiť. Nie je tu zodpovednosť ešte aj za niekoho iného. Druhý skvelý aspekt cestovania sólo je ten, že sa oveľa rýchlejšie zblížim s miestnymi ľuďmi. Keď sedím niekde sám, skôr sa ľudia so mnou daju do reči a i ja s nimi. To ma na tom baví. Ten kontakt s miestnymi ľuďmi.



Svadba. Tak toto mi prišlo divné, ale mladomanželia na fotke trvali


MiMa : A, čo túlačky po Slovensku?
Janko :
Ja som Slovenskom začal a stále sa k nemu rád vraciam, lebo ani zďaleka som všetko nevidel. Nejdem sa tváriť ako nejaký lokalpatriot, veď som odišiel zo Slovenska, ale v tom mojom rebríčku naj krajín je stále niekde v druhej desiatke. Ja mám Slovensko veľmi rád, rád ho ukazujem kamarátom, pretože si myslím, že táto krajina má čo ponúknuť a všade vo svete to takto aj prezentujem.


MiMa : Stretli sme sa v knižnici. Aký máš vzťah ku knihám?
Janko :
Knižnica je pre mňa zdroj múdrosti. Keď cestujem, veľmi rád zájdem aj do knižníc. Okrem množstva informácií, človek tam nájde taký vzácny pokoj. V podstate aj knihy ma inšpirovali k tomu, aby som cestoval. Vždy mám na cestách so sebou jednu knihu, keď ju dočítam, tak ju s niekym vymením. Nikdy som neprišiel na chuť internetovému čítaniu. Verím, že sa raz usadím a potom bude moja knižnica tam. To bude taká moja kotva. Hodím kotvu, budem mať knižnicu a budem konečne normálny...



Každý sa chce odfotiť




Súvisiace články :-)
http://www.humencanonline.sk/sk/relax/relaxdnes/preco-a-kam/
http://www.humencanonline.sk/sk/aktualne/fotoreport/fotoreport--queen-mary-2/

http://www.humencanonline.sk/sk/aktualne/fotoreport/fotoreport--borneo---navrat-do-raja/






MiMa
Foto : súkromný archív J.K.






Verzia pre tlač
09.05.2015



Chystáte sa v lete na dovolenku?


  • áno, už sa na to teším (36%)
  • ešte neviem, rozhodnem sa podľa pandemickej situácie (19%)
  • nie, nebudem riskovať (44%)