Domov RELAX > Rozhovory v Adel cafe a inde :-)

Milan Kuruc : O Indii som sníval od detstva

Aby som ju precítil, potreboval som tam byť dlhšie, ale som vďačný aj za to...

Milan Kuruc : O Indii som sníval od detstva
Tento rozhovor bol publikovaný na www.humencanonline.sk v máji 2015


Humenčania ho poznajú ako riaditeľa Technických služieb mesta Humenné, málokto však vie, že je aj vášnivým fotografom a cestovateľom. Fotoaparát berie do ruky takmer denne, fotí všetko, čo život prinesie, ale v posledných týždňoch sa jeho zbierka rozrástla o naozaj zaujímavé obrázky. Len pred pár týždňami sa vrátil z Nepálu a Indie. Pri našom rozhovore neskrýval nadšenie z tejto cesty, z krajín, ľudí a ich mentality. Dnes, po ničivom zemetrasení, ktoré tam pripravilo o život niekoľko tisíc ľudí a ďalším vzalo aj to málo, čo mali, dostávajú jeho spomienky trpkastú príchuť. MILAN KURUC.


MiMa : Prečo práve India?
Milan :
O tejto krajine som sníval odmalička, ale až v tomto roku sa mi to podarilo a som veľmi rád, že to vyšlo tak, ako to vyšlo.

MiMa : Kým ste sa dostali do svojej vysnívanej destinácie, čo zaujímavé ste ešte precestovali?
Milan :
Väčšinu Európy, z ázijských krajín to bola Barma a Malajzia, Turecko. Indiou sa to však podľa mňa len začína. O rok by som sa chcel pozrieť do Vietnamu, Laosu, Kambodže. To je však otázka viacerých aspektov.

MiMa : Ste skôr turista, alebo cestovateľ?
Milan :
Radšej by som sa definoval ako cestovateľ. Letné dovolenky pri mori ma veľmi "neberú", pre mňa je to strata času. Len tak ležať na pláži, to nie je nič pre mňa. Preto, keď už ideme s manželkou k moru, po dvoch­troch dňoch si požičiame auto, alebo zarezervujeme fakultatívne výlety a vyrazíme spoznávať krajinu. Tú pravú krajinu, nie luxusné hotely, upravené pláže, ale krajinu a život obyčajných ľudí. Musím chodiť, vidieť a fotiť, vtedy ma to baví.


MiMa : Ako sa našinec dostane do Indie? Ide do cestovky a kúpi si zájazd?
Milan : 
Je to málo zaujímavé, ale áno. Ja som sa pripravoval na túto cestu už dlhšie. Najprv som mal víziu, že pôjdem sám, s batohom na chrbte, ale keď som čítal diskusné fóra, rozprával sa s ľuďmi, nakoniec som usúdil, že až taký dobrodruh nie som a rozhodol som sa, že v skupine to bude predsa len bezpečnejšie. Najhoršie, alebo najmenej isté by boli presuny v rámci krajiny. Vlakom, alebo autobusom, na tieto dopravné prostriedky je takmer nemožné získať cestovné lístky na počkanie. Na lístok na vlak niekedy čakáte aj týždeň a bez toho, aby ste si dopredu lístok rezervovali, nemáte šancu sa do vlaku dostať. A ja som nevedel, kedy a kde chcem byť. Využil som teda služby cestovky, s ktorou som už predtým bol v Barme a Malajzii. Zišla sa výborná partia ľudí, bolo nás 13 a dvaja sprievodcovia. 3 týždne ubehli ako voda. Videli sme naozaj neskutočné veci, vyskúšali si všetky možné dopravné prostriedky, išli sme vlakom, na slonoch, džípmi, v Nepále aj na raftoch.

MiMa : Ako tá cesta prebiehala?
Milan : 
Leteli sme z Viedne do Dillí, hlavného mesta Indie a odtiaľ do Káthmandu, hlavného mesta Nepálu. Prešli sme časť Nepálu. Nepál je jednou z najchudobnejších a najmenej rozvinutých krajín sveta, až polovica obyvateľstva žije pod hranicou chudoby, ale až hranica s Indiou nás naozaj šokovala drsnou realitou. Práve tam sme museli prejsť asi 500 m pešo na stanovište džípov. To bola čistá a pravá India.

MiMa : Aká je tá čistá a pravá India v porovnaní s tým, čo ste mali naštudované a možno vysnívané?
Milan : 
Načítané som mal všeličo a aj som bol v podstate pripravený na všetko, ale toto, čo som videl v Sonauli ­ hraničnom meste medzi Nepálom a Indiou, predčilo všetko, čo som si myslel, že som schopný si predstaviť. Špina, hluk, obrovské množstvo chorých a chudobných, žobrákov. To mesto vás jednoducho pohltí a niet cesty späť, len dôjsť do cieľa. Ja som z etického hľadiska niektoré veci ani nefotil, lebo mi prišlo, že tie zábery by boli jednoducho z ľudského pohľadu nezverejniteľné, ba až nemorálne. Naozaj, som tam foťák ani nevytiahol. To bolo asi najdlhších 500 m v mojom živote.

MiMa : Prezerám si vaše fotky z Indie a už pred chvíľou ste priznali, že niektorí vám vyčítajú, že ste neukázali nič pekné z Indie. Mne tie zábery síce prídu pekné, ale nie také typické, ako si zvykneme nosiť z dovoleniek. Je toto nielen váš pohľad na túto krajinu, ale aj pocit z nej?
Milan :
 Ja som nešiel do Indie fotiť krásne stavby, krásnych ľudí. Ja som chcel vidieť reálny život, reálnych ľudí. Samozrejme, videl som aj krásne veci, ale na výstavu som tie fotky nevybral. Takých je na internete kopec, katalógové zábery, to má každý. Mňa skôr fascinovala taká tá "street foto". I keď priznávam, že tú najchudobnejšiu, najsmutnejšiu, najextrémnejšiu tvár tejto krajiny som nemal možnosť vidieť. Tam vás žiaden sprievodca nezoberie.

MiMa : Čo vás prekvapilo, alebo priam šokovalo v pozitívnom zmysle?
Milan :
 Tam nevidíte nešťastného človeka.


"Oni aj pri tej najväčšej biede, ktorú denno­denne prežívajú,
ležiac na ulici, lebo nemajú kde, majú v očiach šťastie a pokoru.
Toto nám chýba. Šťastie a pokora."
(Milan KURUC)


MiMa : Vás však prekvapilo aj niečo iné. Skromnosť? Dobrosrdečnosť?
Milan : 
Napríklad služby sú tam neskutočne lacné. Raz sa mi stalo, že som stratil skupinu, tak som požiadal rikšiara, aby ma zaviezol do hotela. Chudák, sám vážil asi 30 kíl a viezol ma možno aj pol hodiny. Keď som mu chcel zaplatiť, nesmelo povedal, že to bude stáť v našej mene 50 centov. Dal som mu asi 3 eurá a ešte som z druhého vrecka vytiahol 5 eurovku, ten človek bol úplne mimo, toľko peňazí pokope zrejme dávno, ak vôbec niekedy videl. Alebo napríklad ovocie. Tam vám nikto nepredá 3 banány. To je nič, to si ber zadarmo. A, keď platíš, tak si zober koľo chceš, do tašky, do vreciek, všade. Je to neskutočné, keď si predstavíme, akí sú chudobní a ešte aj o to málo sa vedia bez problémov podeliť. Tam nikto na ulici od hladu nezomrie. Vždy sa nájdu ľudia, čo mu pomôžu, čo ho nakŕmia.

MiMa : Logické by bolo, že keď málo majú, že chcú vyžmýkať čo najviac z turistov. Vy však tvrdíte opak. Čím to je podľa vás?
Milan :
 Oni žijú tým, v čo veria. Počas života si "chcú vylepšiť karmu" a to sa dá len dobrými skutkami. Preto to robia a robia to celkom prirodzene, lebo je to súčasť ich viery, ich života.

MiMa : Vy ste si tú ich pohostinnosť užili vo vlaku. Tak je?
Milan : 
Tak. Išli sme 1200 km vlakom z Gorakhpur do Váránasí. To bol naozaj zážitok na nezaplatenie, tam som porušil všetky svoje zásady. Darmo, že máte lístok do 1. triedy, tam sa do vlaku nenastupuje, tam sa skáče. Nestíhaš, nevezieš sa. Ja som sa do toho svojho vozňa dostal, ale bol som tam jediný beloch, chodili si ma obzerať a keď sa zotmelo, vytiahli jedlo a ponúkli ma ním. Ja som nemal srdce odmietnuť, ale keď som si zobral od jedného, postupne mi začali nosiť zo svojho aj ďalší. No, povedzte, že nie! Aj som mal obavy, ako to dopadne, ale nakoniec sa to zaobišlo bez následkov. Našťastie.

MiMa : Indické cestovanie, to by mohla byť špeciálna kapitola, čo vy na to?
Milan :
 Lôžkové vozne prvej triedy, alebo tzv. „first class“, trúfam si povedať, že v ponímanií európskych štandardov by to bola veľmi slabá druhá trieda. Jedna ulička naprieč celým vagónom a po jej oboch stranách tri lôžka nad sebou. Spí sa kto ako príde a kde si nájde miesto. Muži, ženy a deti, to je jedno, na pohlaví nezáleží a všetci spolu. Bez závesov a zasúvacích dverí, nič len jedna ulička z ktorej máte prehľad po celej dĺžke vagóna. Fajčenie je oficiálne zakázané, ale za pozornosť 100 rupií /1,6 EUR/ vám sprievodca dovolí fajčiť koľko chcete. Od domácich nepýta nič a máte jasnú predstavu ako to tam po celý čas vyzerá.

MiMa : India je však aj krajinou obrovských kontrastov. Videli ste aj ten druhý extrém?
Milan : 
Bohatí ľudia sú naozaj neskutočne bohatí. Vlastnia fabriky, majú za sebou priemysel. Oceliarsky, elektrotechnicky, lodiarensky, obrovské dopravné firmy, najdlhšiu železničnú sieť a špičkový vývoj v oblasti informatiky. Do roku 2020 to bude, po Číne, druhá najvýkonnejšia ekonomika sveta. V Indii vládne prísny štvorkastový systém a dostať sa z jednej kasty do druhej je prakticky nemožné a nemysliteľné. Oni jednoducho stále veria a pokorne dúfajú, že po smrti snáď...

MiMa : Jedlo... Ochutnali ste niečo originál indické?
Milan :
 Mäso som jedol dvakrát za pobyt. Prvý deň v hoteli v Nepále a posledný deň v Dillí. V hlavnom meste Dillí som už nevydržal a zašiel som do stánku "rýchleho občerstvenia". Varia chutne, ale väčšinou je to ryža a nejaké omáčky, silne okorenené typickým karí, cestoviny, strukoviny a samozrejme množstvo zeleniny v každej podobe. O nejakom typicky indickom jedle sa nedá hovoriť, India je obrovská a v každej časti sa varí ináč a z iných surovín. Snáď len ich typický chlieb chapati je všade rovnaký. No mne to mäso naozaj chýbalo, musím priznať.

MiMa : Väčšina tých fotiek sú portréty. Je to zámer?
Milan :
 Áno. Vždy sa sústreďujem na tváre, fascinuje ma to. Som presvedčený, že fotografia tváre, portrét kohokoľvek, povie vnímavému pozorovateľovi viac, ako stovky slov. Na tvárach Indov niet smútku. Je v nich len šťastie. Oni veria tomu, že ak je im teraz zle, po smrti sa reinkarnujú a čaká ich možno lepší život. A keď ich ešte po smrti spália a hodia do Gangy, to je už vrchol duchovného blaha pre hinduistu.

MiMa : Prečo majú niektorí na tvárach toľko farieb?
Milan : 
Toto je výraz ich priblíženia sa božstvu. Oni majú 3 milióny bohov. Tým, že si pomaľujú tvár, akoby sa chceli priblížiť tomu svojmu vyvolenému bohu.

MiMa : Ako je to s fotografovaním? Dajú sa tí ľudia odfotiť bez problémov, alebo len za bakšiš?
Milan :
 Presne tak, ako hovoríte. Dajú sa odfotiť veľmi ochotne, ale hneď naťahujú ruku a niečo za to chcú. Väčšina mojich potrétov je z Váránasí. Mesto sa považuje za sväté mesto hinduistov, budhistov a džinizmu. Je to jedno z najstarších, nepretržite obývaných miest na svete a pravdepodobne najstaršie mesto v Indii. Toto však už dávno nie sú tí praví "svätí muži", je to veľmi skomercionalizované.

MiMa : Práve Váránasí považujete za svoj najväčší zážitok. Prečo?
Milan : 
Je to mesto s asi 3 a pol miliónmi obyvateľov. Leží na rieke Ganga. V okolí Gangy dnes žije vyše štyristo miliónov ľudí, čo je takmer pätnástina sveta. A je to aj vidieť. To najdôležitejšie sa odohráva na ľavom brehu rieky, v takzvaných ghátoch. Gháty, v doslovnom preklade prístaviská, sú stupňovité schodiská ústiace do rieky pod majestátnymi chrámami. Práve na nich sa v posvätných rituáloch pália mŕtvoly, sem sa chodia milióny Indov ponoriť do očistného kúpeľa. Je to naozaj neskutočné divadlo a ja som v tom meste z každého kúta cítil také to neskutočné a neopísateľné duchovno. Príbuzní tu dovezú zosnulého, ponoria ho do rieky, aby z neho Ganga zmyla všetky hriechy a potom ho na mieste, na to určenom spália. Po celý čas sú pri tom. Z muža zostane len hrudný kôš, zo ženy panva, neviem prečo, nikto nám to nevedel vysvetliť, ale je to tak. Rodina si môže zobrať popol, o zvyšok sa postará ich posvätná rieka Ganga, do ktorej všetko jednoducho zahodia. Nespaľujú len rozvedených, deti do 15 rokov, zločincov a ľudí, ktorí boli uštipnutí hadom. Tých naložia na čln, vyvezú uprostred rieky a hodia do Gangy.

MiMa : Sám priznávate, že s hygienou si v tejto krajine ťažkú hlavu nerobia. Pre našinca zvyknutého na úplne iný štandard to môže byť problém. Museli ste sa dať pred cestou napríklad aj zaočkovať?
Milan : 
Cestovka vám dala zoznam všetkého, čo by sme mali so sebou mať, keď ideme do tejto krajiny. Ja som to trochu zredukoval. Brušný týfus a žltačku, na to som sa dal zaočkovať. Najviac nás vystríhali pred hnačkami. Na toto si treba naozaj dávať pozor. Keď si kúpite niečo z pouličného predaja, koledujete si o problém. Ak sa už niečo také stane, je treba zájsť čím skôr do lekárne a tam vám poradia. Naše lieky absolútne nezaberajú, doslova je zbytočné ich na problémy tohto charakteru so sebou brať.

MiMa : Na jednej strane ste boli s organizovanou skupinou, na druhej hovoríte o tom, že ste mali v podstate dosť času a priestoru spoznávať krajinu aj sólo. Ako je to vlastne?
Milan : 
My sme síce cestovali ako skupina, ale počas dňa sme mali vždy dosť priestoru na to, aby sme išli, kam sme chceli, jedli čo sme chceli, obzreli si čo sme chceli. Ja som chodieval aj skoro ráno po uliciach, ešte pred raňajkami, či neskoro večer keď som hľadal internetové pripojenie, sám biely človek, ale v pohode. Ani raz som nezažil pocit strachu, alebo nebezpečenstva, ale uvedomujem si, že tá hranica je u každého iná. Nebolo to nijakým spôsobom zväzujúce, alebo obmedzujúce, ale na druhej strane, dostatočne bezpečné, lebo o tie základné veci sme mali postarané.

MiMa : Napríklad?
Milan : 
Napríklad výborný hotel. Neviete si predstaviť, aké je to oslobodzujúce, keď sa po celom dni lopoty po takom prostredí, v akom sme boli, vrátite na hotel, kde je čisto, komfortne a zvalíte sa do postele, ktorá zodpovedá aspoň akému takému štandardu.

MiMa : Splnila táto cesta vaše očakávania, sny?
Milan :
 Určite! India je jeden veľký chaos, ale oni sa v ňom vyznajú a kto má otvorené srdce a chce to pochopiť, musí sa do tej krajiny zamilovať. Keby som nemal doma pracovné povinnosti, ak by som si mohol dovoliť zostať tam dlhšie, urobím to. Dúfam, že keď raz budem "veľký a bohatý", pôjdem tam aj na pol roka. To by mohlo stačiť na to, aby som sa jej dosýta nabažil a bol spokojný.

MiMa : Zmenil sa po návrate z Indie váš celkový pohľad na život?
Milan :
 Je to o tom, čo som hovoril už predtým. Každému Slovákovi by som odporučil, aby sa išiel pozrieť práve do Indie.


"Každý manželský pár by tam mal ísť na svadobnú cestu.
Možno by potom ľudia lepšie pochopili, čo je v živote naozaj dôležité,
na čom naozaj záleží a čo je len mamon,
ktorý nás ovláda a nedovolí nám vidieť a precítiť to, čo je naozaj podstatné."
(Milan KURUC)



MiMa : Čo by ste odkázali tým, ktorí možno snívajú rovnaký sen, ako vy, ale stále váhajú, pochybujú, nevedia sa rozhodnúť?
Milan :
 Keď ste zaočkovaní a dodržiavate zásady, ktoré vám poradí cestovka, žiadne zdravotné riziká nehrozia. Je tam bezpečne, keď som chodieval skoro ráno, alebo neskoro večer, vôbec som nemal strach. Odradiť vás môže nízky hygienický štandard, ale to, čo tam uvidíte, prevýši všetky nedostatky.

MiMa : Dnes sa o vašej ceste do Indie rozprávame, ale čoskoro si to budú môcť Humenčania aj pozrieť. Kedy a kde?
MiMa :
 Podarilo sa mi urobiť asi 3200 záberov a z toho som vybral 600, o ktorých som ja presvedčený, že majú istú dokumentačnú hodnotu a niekoľko desiatok z nich bude aj verejnosti sprístupnených na výstave v DK v letných mesiacoch od 16. júla do konca augusta. V tomto období sú v Art café Verchovina :-).

MiMa : Cestovateľský sen ste si teda tou Indiou splnili, máte aj nejaký fotografický?
Milan :
 Áno. Ešte jeden taký v podstate mám, ale to sa mi zrejme ťažko splní. Fascinuje ma práca vojnových fotografov, ale nie kvôli morbídnosti, aby si ľudia nemysleli, že to sa mi na tom páči. Nie, kvôli tomu, že ľudia môžu prostredníctvom takých fotografíí vidieť vojnu takú, aká naozaj je. Kiežby ich to varovalo, zastavilo, pribrzdilo... aby sa jej hrôzy už nikdy a nikde nezopakovali. To by ma lákalo, áno, ale je to len sen, lebo je to veľmi nebezpečná práca.

MiMa : Vy ste sa z Indie vrátili len pár dní pred hrozivým zemetrasením. Aký ste mali pocit, keď ste po prvýkrát počuli správy? Čo vám ako prvé napadlo?
Milan :
 Ako, alebo akým spôsobom by som mohol pomôcť.


"Ak nájdem možnosť zaručenej a správne adresovanej finančnej pomoci,
nebudem váhať ani minútu a s radosťou prispejem.
Tí chudobní ľudia si to zaslúžia a v momentálnej situácii,
keď je tam potrebná každá ruka pri zachraňovaní a obnove zničeného,
predtým nádherného mesta Káthmandu,
by som tam najradšej bol a zo všetkých síl pomáhal."
(Milan KURUC)


MiMa
FOTO : archív MILANA KURUCA



Verzia pre tlač
29.08.2017



Ste spokojný/-á s tohtoročným letným počasím?


  • áno, v lete má byť horúco (11%)
  • nie, takéto extrémy neobľubujem (38%)
  • neviem, je mi to jedno (51%)