PREŽIL SOM BOHA a TERAZ SOM INÝ
Či si ty kresťan, to nie je v názve cirkvi, to je v srdci
ROZHOVOR V ADEL CAFE
Dozvedela som sa o ňom náhodou. O pár dní sme sa stretli :-). Prišiel usmievavý nevysoký štíhly mladý muž v teplákoch a mikine. Prvý dojem ma zmiatol. Po chvíli som však pochopila... a po prvej hodine som si bola istá, že som urobila dobre... že dnešný rozhovor nebude len taký obyčajný... že jeho posolstvo bude oveľa dôležitejšie, ako som si pôvodne vedela vôbec predstaviť. A po druhej hodine sa mi ešte stále nechcelo domov :-). Už dlho /ak niekedy vôbec/ som nestretla človeka, ktorý by o viere v Boha dokázal rozpávať tak, aby to zaujalo aj ateistu... zanietene, odovzdane, ale pritom triezvo a realisticky... Hneď v úvode ma upozornil, že keď bude rozprávať veľa a dlho, mám ho zastaviť, ale to nešlo :-)... a tak sme zabudli aj na tradičné novinárske otázka – odpoveď... On hovoril a ja som počúvala a snažila sa zachytiť a uchovať pre tento článok čo najviac jeho myšlienok. A, čo z toho vzniklo, čítajte teraz... ide o útržky rozprávania človeka, ktorý tomu, o čom hovorí, verí a Vy mu, či chcete, alebo nie, musíte uveriť tiež ...
Profil :
Meno a priezvisko : Dušan CHRABAČKA
Bydlisko : Humenné
Vek : 30 rokov
Stav : ženatý /napíš tam, že šťastne :-)/
dcéra Natálka – 1 a pol mesiaca
MiMa : Je prvý jarný deň, vonku je aj napriek tomu nepríjemne. Sedíme v krásnej, vyhriatej, dovolím si povedať, že luxusnej kaviarni Adel cafe... čo je však v absolútnom kontraste s tým, o čom sa budeme dnes rozprávať a tým je Dušanova nedávna cesta do Indie. Nebol to totiž poznávací zájazd :-)
Dušan : Začiatkom marca som strávil 10 dní na misijnom výjazde v Indii. Jeho hlavným cieľom bolo šíriť Evanjelium na severe Indie. Táto oblasť je špecifická tým, že vyznávanie Ježiša Krista ako jediného Boha je tam trestné. Dokonca na to majú zákon. Videl som ľudí, ktorí boli kvôli svojej viere bití, trpeli, boli zatracovaní.
V tej oblasti, do ktorej chodievam s partiou rovnakých "bláznov" ako som ja, pôsobí už niekoľko rokov Slovák, ktorý pred pár rokmi odišiel zo Slovenska, pretože ako sám hovorí : "Od Boha prežil" a cítil, že jeho miesto je práve tam. Dnes je tam s manželkou a dieťaťom, pôsobí v ilegalite, oficiálne robí niečo celkom iné. Práve on je našim vzorom a vďaka nemu sme mohli už po tretíkrát absolvovať túto misiu. Teraz sme boli iba traja, ale chodieva nás aj viac.
Každá misia je zameraná na niečo iné. Teraz naposledy sme nakrúcali svedectvá Indov, ktorí veria v Krista ako jediného Boha. Oni nám rozprávali o tom, ako uverili a to sú príbehy, pri ktorých sa plače. V Indii je to o tom, že keď človek verí, tak verí naozaj, nie ako u nás :-). Tam riskujú stratu života, rodiny... Takže, ak sa niekto k svojej viere prizná, myslí to naozaj vážne. Jeden z týchto ľudí prišiel kvôli tomu o ženu a deti, dokonca vlastný otec, keď sa dozvedel, že verí v Ježiša Krista, povedal mu, že ak ešte raz príde domov, aj keď ho miluje, zabije ho. Ale ani to ho neodradilo. Viery sa nevzdá.
Oni tam veria vo viacerých bohov, ale Ježiš Kristus je až kdesi na konci. Tí, ktorí však uverili v neho, ako jediného Boha, urobili tak zväčša na základe konkrétnych vecí, uzdravení, životných príbehov, ktoré majú reálny základ. To sú veci, o ktorých nikoho nie je treba presviedčať, tým ľuďom sa to jednoducho stane.
V Indii je neskutočná bieda. Misionár, o ktorom som hovoril, sa snaží pomáhať miestnym nie len tým, že im káže, ale aj prostredníctvom dlhodobých projektov, z ktorých budú môcť dôstojne vyžiť nie len oni, ale ešte aj ich deti. Veľa misií je založených na tom, že nejaká organizácia príde, dá im nejaké peniaze, alebo iné materiálne veci... oni sa chvíľu potešia... a sú znova tam, kde predtým. Nám ide o to, aby tie projekty boli produktívne, aby vytvárali základ dlhodobejšej prospešnosti. Peniaze majú produkovať peniaze. Tam, keď má niekto 3 kravy, patrí do vyššej strednej triedy... s takým "majetkom" dokáže uživiť ďalších 3 – 4 pomocníkov, ktorí budú ďalej šíriť Evanjelium, pretože to je cieľ... Dostať Božie slovo do každej časti tejto krajiny.
Teraz vyznievajú celkom reálne aj projekty cez rôzne organizácie, ktoré sa však nechcú spájať s kresťanskými organizáciami, ale ich myšlienka je podobná tej, ktorú presadzujeme my. Aktuálne napr. možno dostanú ľudia práve vďaka takýmto projektom pitnú vodu a toalety, pretože toto je pre nich luxus, ktorý častokrát nikdy v živote nezažijú.
Alebo, ženy dostanú šijacie stroje a "Európania" – dobrovoľníci ich naučia šiť. Tej žene stačí, aby ušila za mesiac pár svetrov a pokryje si mesačné výdavky, pomôže svojim deťom, budú môcť chodiť do školy... a to je pre ňu najväčšie bohatstvo.
Chodiť do školy je totiž výsadou. Napr. taxikár zarobí mesačne asi 4000 rupií. Škola pre jedno dieťa stojí cca 1000 rupií mesačne. Pri mesačných výdavkoch "na život" je toto veľmi vysoká suma a to ešte nehovorím o tom, že ten človek má tých detí viac. Veľa detí nemá šancu naučiť sa ani čítať a písať, o nejakom vyššom vzdelaní ani nehovoriac. Oni si však veľmi dobre uvedomujú, že keď nevedia po anglicky, nemajú v živote šancu, preto sa deti, ktoré majú tú možnosť, i keď je ich žalostne málo, snažia čo najlepšie naučiť jazyk, aby mohli odísť. Aby mali šancu na lepší život...
Najhorší je ten kontrast chudoby a neskutočného bohatstva.
Okolo luxusného paláca ohradeného vysokým plotom, kamerami a ochrankou sa povaľujú po zemi chorí a chudobní v špine, prachu, hladní, bez vody a za bránou toho paláca sú obchody lepšie ako v Paríži, luxus, drahé materiály, kvalitné jedlo... Je to svet vo svete prístupný len pre pár vyvolených. To kastovanie má hlboké korene a ľudia ho vnímajú ako normálny stav, ibaže našincovi to príde strašne ponižujúce. Indovia z najnižších vrstiev sa napríklad stále pozerajú do zeme, oni sa vám nepozrú do očí, stále majú sklopený zrak. Ak stretnete Inda, ktorý sa na vás pozerá priamo, môžete si byť istý, že patrí k vyššej vrstve.Videl som veľa zmrzačených detí.
To bol strašný pohľad a keď som sa pýtal, ako je to možné, vysvetlili mi, že im to robia niekedy dokonca aj vlastní rodičia, aby vzbudzovali ľútosť a mohli viac vyžobrať...
Vidieť oči tých detí, to je pohľad, ktorý z hlavy len tak nevyženiete.
Keď sa pozriete na naše dieťa, vidíte v jeho očiach radosť, ale v očiach malých Indov nič také neuvidíte.
Ich pohľad je prázdny, smutný, nie je tam radosť, ani život... akoby len rezignácia.
Ich pohľad je prázdny, smutný, nie je tam radosť, ani život... akoby len rezignácia.
Tu sa Dušanovi po prvý a aj poslednýkrát počas nášho stretnutia stráca
z tváre úsmev a v očiach sa zalesknú slzy :-(
z tváre úsmev a v očiach sa zalesknú slzy :-(
Ja som tam nemusel ísť, ale bol som oslovený a vedel som, že toto chcem, že toto je cesta, ktorou chcem ísť. Tie výjazdy ma stoja aj množstvo vlastných prostriedkov, ale keby som to rátal na peniaze, už by to stratilo zmysel. Našťastie ma v tom podporuje moja manželka, ktorá už dvakrát bola so mnou, ale keďže máme teraz len 6 týždňovú dcéru a ja som odchádzal 15 dní po jej narodení, Nika zostala doma. Snažíme sa však pomáhať aj zo Slovenska. Veľa ľudí podporuje napr. 10 eurami mesačne niekoľko detí. Viem, že to nie je veľa, bežný Slovák bez nich prežije, no pre nich je to cca mesačné školné. Aj takto sa dá konať dobro odtiaľto, pretože všetci nemôžeme byť tam a nemôžeme tam chodievať ani častejšie, pretože je to finančne veľmi náročné.
Dušan si odpije z veľkého "Turka", veľavravne kývne majiteľovi kaviarne,
že "dobré", nadýchne sa a ten nádych využijem predsa len na nejakú tú otázočku... :-)
MiMa : Dušan, ty hovoríš o viere, Bohu, kresťanstve tak zanietene, otvorene, úprimne... tak inak, ako sme možno zvyknutí a sám tvrdíš, že tá tvoja viera je iná... V čom? Ako to myslíš?
Dušan : Vieš, ja som nebol vždy takýto :-).
Ja nie som ani pokrstený. Moja mama chodievala k protestantom a tam deti nekrstia. Až keď človek dospeje a sám sa rozhodne, príde za pastorom, aby ho pokrstil. Ja som to nikdy neriešil, dlho som bol ateista, ale potom... Nooooo, nebol som práve vzorové dieťa. Robil som zle, nežil som podľa žiadnych pravidiel, nerešpektoval autority, balansoval som na hrane zákona... Mama mi stále hovorievala o Bohu, o tom, že ja mu raz budem slúžiť. Smial som sa tomu... Hovoril som, že nech sa ma dotkne, nech mi dokáže, že je a potom v neho budem veriť. Potom som spadol na úplné dno, už som nevedel ako ďalej, mal som pocit, že je to už absolútny koniec... v jeden večer som padol na kolená a prosil som ho, aby mi pomohol... vtedy sa to stalo... pomohol mi... prežil som Boha... a odvtedy v neho verím. Keď ma moja terajšia manželka na druhý deň videla, ešte som ani nič nepovedal a ona sa mi potom neskôr priznala, že vtedy videla iného človeka. To, že som zrazu iný, bolo už na pohľad viditeľné :-). Ja som ho cítil, viem, že tam bol a zmenil ma. Stalo sa to v roku 2003... Odvtedy je Boh v mojom živote stále a ja som už iný. Mama mala pravdu :-)
Ja sa teším, že môžem povedať ľuďom, že viera nie je biznis... že existuje aj niečo iné... úprimné, naozajstné, silné... také, ako to cítim ja... ja neuznávam žiadne mimobiblické učenie... Biblia je základom kresťanstva a to, čo sa niekedy prezentuje, to sú už len také "kozmetické" úpravy, ktoré si niekto v honbe za vlastným prospechom vymyslel.
Či si ty kresťan, to nie je v názve cirkvi, to je v srdci, takže aj keď ja chodievam do Apoštolskej cirkvi, pri misijnej činnosti a vlastne ani v živote rozdiely nerobím. Bez ohľadu na to, pod hlavičku akej cirkvi sa človek radí, nad každou ľudskou hierarchiou by mal byť tou najvyššou zvrchovanou autoritou Ježiš Kristus.
MiMa : Z tvojich slov je zrejmé, že veľmi obdivuješ misionára, ku ktorému chodievaš... pre Teba je to hrdina, ktorý sa vzdal nadštandardného života u nás a riskuje v chudobnej Indii život svoj i svojej rodiny. Pre nás možno nepochopiteľné, pre teba obdivuhodné! Uvedomuješ si však, že v podstate si hrdinom aj ty? Už len tým, že si sa vydal na cestu, ktorá je pre našinca neštandardná. Od slov si prešiel k skutkom...
Dušan : Ja chcem byť taký „blázon“, ako on. Pre veci Boha chcem urobiť všetko. Keby som vedel, že Boh chce, aby som tam išiel, tak verím, že to urobím. A že by som bol schopný sa vzdať naozaj čohokoľvek... Tak, ako som kedysi robil veci, ktoré neboli dobré, tak viem s istotou povedať, že dnes by som takto naplno chcel robiť veci, ktoré dobrom sú.
Túžim žiť tak, aby to prinášalo slávu menu Ježiš.
Moje okolie to vníma všelijako.
Sú rôzne reakcie, od takých, že "super!!!" až po také, že "šialenec!!!", ale Boh ma zmenil.. a iný už nebudem... :-)
Ja sa svojho Boha nebojím, ja ho milujem... V Indii sa ľudia svojho Boha boja... ich viera ich drží v poslušnosti... ale často sa pýtajú : "Čo mi môj Boh dal?"... Tí, ktorí uverili v Ježiša Krista, dostali sa zväčša /tým, že sa Boh o nich stará a možno aj vďaka iným kresťanom/ aspoň na vyššiu ekonomickú a vzdelanostnú úroveň... ja viem, že je to ťažké pochopiť a pre vysvetlenie by som tu musel citovať Bibliu, ale v skratke : to, v čo tí ľudia veria, sa naozaj deje... tá viera sa pretavuje do reálneho života... jej výsledky vidia a cítia... preto je to tak... to ich posúva vpred.
Jeden misionár z Nepálu bol tiež presvedčený, že je to Božia vôľa, aby tam išiel...
Jeho cirkev ho však nemohla zaplatiť, ale on vedel, že keď tam pôjde za vlastné, jeho žena nebude mať čo jesť... Nakoniec išiel... Boh mu povedal, aby sa 3 mesiace modlil a postil a On sa postará o jeho rodinu... ten misionár to robil... 3 mesiace niekoľko hodín denne... Keď sme sa s ním stretli, bez toho, aby sme jeho príbeh poznali, spontánne sme sa rozhodli, že mu necháme nejaké peniaze a keď sme mu ich dávali, on sa rozplakal... Povedal nám, že práve v ten deň sa končí tretí mesiac... Mali sme v očiach slzy... bolo to jasné osobné svedectvo...
MiMa : Pred pár dňami si sa vrátil z tretieho misijného výjazdu, čo ďalej? Aké máš plány?
Dušan : Ja som taký, že mne keď povedia, či nechcem ísť, najprv poviem áno a potom premýšľam. Až potom sa opýtam, koľko ma to bude stáť :-)... ale, uvidíme... teraz som bol fotiť... lákal by ma napr. výjazd za kresťanmi, ktorí sa tajne stretávajú v horách... Každý výjazd má svoj cieľ a zámer, ktorý je vopred jasný. Keď príde ponuka a budem mať pocit, že tam mám čo robiť, že môžem byť nápomocný, tak sa ešte do Indie vrátim... určite! :-)
Na záver :
Keď som bol prvýkrát na misijnom výjazde na Ukrajine, povedal som si, že my sa tu nemáme na čo sťažovať. Slovák nevie, o čom hovorí, keď povie, že nemá. India tento môj názor znásobila 1000krát. Človek, keď vidí, ako žijú tam, uvedomuje si, že je vlastne „kráľ“. My sme chceli niektorých Indov zobrať na Slovensko, vybavili by sme im krátky pobyt u nás, ale "náš" slovenský misionár nám povedal : "Dušan, keď ich nechcete zabiť, nerobte to!" A mal pravdu... Oni by tento náš svet nikdy nepochopili a ten návrat... No, to si neviem ani predstaviť...
Tomu neuveríte :-)
Muž musí mať na skútri prilbu, žena, keď má dlhé vlasy, prilbu mať nemusí :-)
Ženy, ktoré dojčia, nosia aj v lete svetre, lebo niektorí lekári im vravia, že tak budú mať teplé mlieko :-)
MiMa
foto : súkromný archív Dušana Chrabačku
Viac fotografií nájdete vo FOTOreporte : INDIA JE KRÁSNA I KRUTÁ...
01.04.2013