Domov RELAX > RELAXdnes

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 12. časť

Milan Kuruc rozpráva o svojich zážitkoch z Peru, Chile a Bolívie. Časť 12. - Chile - Valle de la Muerte (Údolie smrti) a hlavné mesto Santiago de Chile

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 12. časť

Predchádzajúcu časť si prečítajte TU

Pokračovanie :


Chile - Valle de la Muerte (Údolie smrti)
Toto miesto je jedinečné v rámci okolitého prostredia Sierra Orba, leží v nadmorskej výške 2500 metrov nad morom a má rozlohu 440 štvorcových kilometrov. Nedávne geologické štúdie ukazujú, že pred miliónmi rokov tam bolo veľké jazero, alebo obvod vnútrozemskeho mora, nad ktorým sa čnela sopka Licancabur. Skladá sa z radu priečnych údolí a vysokých výbežkov pieskovcových skál, pokrytých vrstvou stáročnej soli.  Je to miesto, ktoré sa vyznačuje malebnosťou vo svojich zemitých farbách, absolútnom tichu, nedostatkom vlhkosti a chýbajúcimi živočíchmi.

Dokonca ani hady a jašterice tu nenašli miesto na život. A vysoké teplotné rozdiely medzi dňou a nocou. Počas dňa tu teplota bežne vystúpi na 40 °C, no v noci vás prekvapí mráz o sile -10 °C. Tak tomu bolo i počas nášho prieskumu tohto údolia. Keď nás autobus vyložil v tieni skaly, vonkajšia teplota sa šplhala na úroveň 38 °C. Na tvár a krk si dávam všetko čo mám v ruksaku. Hotelový uterák mi poslúži ako šatka na krk, tričko s dlhým rukávom je nevyhnutnosť a hlavu si pokryjem šiltovkou. Slnečné okuliare mi síce bránia v náhľade do hľadáčika fotoaparátu, ale sú bezpodmienečne nutné.

I napriek mojim protestom, dievčatá z našej výpravy mi ochotne natrú tvár a takto pripravený kráčam po úzkej cestičke k miestu, z ktorého uvidíme Valle de la Muerte v plnej kráse. Cestou sa od miestneho sprievodcu dozvedám, že toto údolie sa s obľubou využíva aj na rekreačné účely, jeho vysoké piesočné duny veľmi ocenia tí, ktorí praktizujú trekking a sandboarding. A keď mi povie, že miesto možno navštíviť aj na koni či bicykli, hneď sa obraciam na Maťa s výčitkou, prečo nám o takej možnosti nepovedal. Ja by som ju s radosťou absolvoval na koni.

Už sa blížime k miestu, odkiaľ možno vidieť krásu o akej sa mi doteraz ani nesnívalo. Nikdy som nebol v Arizone, v Grand Canyone, no to čo vidím pod sebou mi ho veľmi pripomína. Som doslova očarený jeho krásou, pôvabom a veľkoleposťou. Pohľad na rozľahlosť údolia je neopakovateľný. Vidím pod sebou hlboké údolie uprostred obrovských farebných skalných masívov. Zachytiť jeho veľkosť jediným pohľadom je takmer nemožné. Ani ultra široký objektív fotoaparátu to nedokáže a tak sa pokúšam o panoramatický režim.

V hĺbke pod sebou vidím krivku rieky, soľnej rieky, ktorá sa hadí pomedzi skaliská, aby sa na niekoľkých miestach stratila a znovu vynorila pri ďalšej skale. Vidím všetky mysliteľné farebné odtiene, prapodivné tvary, obrovské masy kameňa, labyrinty skalných útesov a neuveritelné hry svetla a tieňov. Naša skupina obďaleč počúva výklad sprievodcu, ja stojím na okraji skaly, fotoaparát na krku a neviem odtrhnúť oči od drsnej nádhery. Uvedomujem si, aký je obrovský a cítim sa zrazu slobodný. Malý a zároveň tak šťastný, že to ťažko opísať slovami, pretože ten zážitok je dych vyrážajúci.

Prajem každému, aby si aspoň raz v živote mohol sadnúť na jednu zo skál a nikde okolo seba nevidel koniec. Aby každý sám zažil, akú energiu dokáže dodať tento fascinujúci prírodný úkaz. Asi po hodine obdivu sa pomaličky poberáme späť. Máme pred sebou cestu do hotela, kde sa unavený, zaprášený a neumytý zvalím na posteľ a okamžite zaspávam. Ani bazén ma neláka, ani sprcha v izbe hotela, zaspím oblečený a hladný, no šťastný a spokojný. Ráno nás čaká presun na letisko v Calamo, odkiaľ letíme do Santiaga de Chile, hlavného mesta krajiny.
Chile – hlavné mesto Santiago de Chile
Letisko Calamo nás veľmi príjemne prekvapí. Je to rozľahlé, ultramoderné letisko so šiestimi terminálmi, dokonalou logistikou, množstvom duty free shopov a usmievavým personálom. Colné procedúry máme rýchlo za sebou a zvyšný čas pred odletom trávim prechádzaním sa pomedzi regále s najnovšou elektronikou. Mobily, DVD prehrávače, HiFi veže, satelitné prijímače všetkých značiek tu ležia v neskutočných množstvách a za ceny neporovnateľné nižšie ako u nás. Nič z toho ma však neláka, v oddelení s foto technikou si lačno obzerám, zároveň však dostávam možnosť vyskúšať si Canon objektívy. Najnovšie, so stabilizátormi, ultrasonickými motormi a s cenami vysoko nad 10 000 USD. Úžasné, môj rozpočet však nestačí na tieto hračky, smutne a so závisťou pozerám na amerického fotografa, ktorý vypisuje šek a berie si teleobjektív dlhý ako noha dospelého človeka.

Od kolapsu ma oslobodí hlásenie odletu nášho lietadla, sadám si na svoje miesto a vzlietneme. Krajina pod nami je krásna a zároveň drsná. Ako všetko, čo som doteraz v Chile videl. Vrcholy sopiek, nehostinná púšť, rozorvané skaliská a opustené medené bane vyzerajú z výšky ako malé pahorky. Po dvoch hodinách letu pilot hlási klesanie a po mäkkom dosadnutí pristávame v Santiagu. Opäť kontrola pasu, batožiny a sme vonku pred letiskom, kde nás už čaká autobus s domácim sprievodcom. Ten nás zavedie priamo do hotela v centre mesta, dáme si rýchly obed a hneď vyrazíme na obhliadku mesta.



Santiago (po španielsky Santiago de Chile) je hlavné mesto Čile. Nachádza sa v nadmorskej výške 520 metrov, v centrálnom územi krajiny a administratívne je súčasťou Regiónu hlavného mesta Santiago. Žije tu okolo 6 miliónov obyvateľov. V roku 1540 ho založil španielsky conquistador Pedro de Valdivia. Spočiatku pevnosť, ktorá bránila obsadené a dobyté územia, neskôr sa stala sídlom guvernéra, strediskom kultúry a vzdelania pre tunajší región. V 17. a 18. storočí mesto zničilo niekoľko zemetrasení. V roku 1778 sa mesto stalo metropolou, v roku 1810 sa stalo hlavným centrom bojov za nezávislosť Čile.

O desať rokov neskôr do mesta vstúpila armáda vedená Bernardom O'Higginsom a Josém de San Martínom. Vďaka tomu bolo Santiago v tom istom roku povýšené na hlavné mesto Repúblika de Chile. Najprv mierime do najstaršieho kostola krajiny, do kostola San Francisco. Nevyniká ničím zvláštnym, pripadá mi ako stovky iných kostolov, čo som doteraz navštívil a videl. Po krátkej obhliadke hľadáme najbližšiu zmenáreň. Nemáme už domácu menu a o slovo sa hlási hlavne smäd. Na ulici je množstvo stánkov s občerstvením, no nechcú od nás ani doláre, ani naše eurá. 

Nájdeme jednu, zastrčenú za ošumelým blokom a všetci si meníme doláre či eurá za domáce pesos. Hneď si každý z nás kupuje vodu, poniektorí pivo a hamburger.  Pokračujeme v obhliadke a dostaneme sa až k múzeu Picassa. Veľmi sa teším, veď konečne uvidím majstrove diela, no domáci sprievodca nemá pre nás dobrú správu. Dnes je zatvorené, je predsa nedeľa a v silne katolíckej krajine ako je Chile, nebýva zvykom, aby boli inštitúcie takého druhu otvorené. Ani pre turistov, to nám dôrazne prízvukuje. Sklamaní odchádzame, sprievodca nám ponúkne obhliadku hlavnej ulice, no mňa a Vierku to neláka. Mladá učiteľka z Nitry ide so mnou. Zlaté dievča, rovnako ako v bolívijskom La Paz je nadšená mojim plánom, na vlastnú päsť spoznať iné Santiago. Menej snobské, viac prirodzené, to je môj zámer. 

Po dohode s našou skupinou, kde sa stretneme, vyrazíme my dvaja do menej známych ulíc. O pár ulíc ďalej nadobúdam presvedčenie, že je možné veľmi ľahko určiť sociálne postavenie človeka podľa toho, kde v Santiagu býva. V tomto smere je nekompromisné. Od najsnobskejších štvrtí, cez  štvrte pre vyššiu strednú vrstvu, paneláky pre strednú vrstvu, štvrte s menšími domami pre nižšiu strednú vrstvu (tam bývajú najpríjemnejší ľudia, ako neskôr zisťujeme) a nakoniec chudobné štvrte. Práve tie ma zaujímajú najviac.


Odvrátená strana Santiaga, tá strana, čo sa neukazuje turistom. Plechom obité obydlia, bez elektriny, bez kanalizácie, favely ako im tu hovoria. S biedou a chudobou okrajových štvrtí, ako vo všetkých veľkých mestách Južnej Ameriky. Takto prechádzame od jednej štvrte k druhej a zisťujeme, že v tej najchudobnejšej je to príliš nebezpečné. Nie je to chudoba v zmysle, že by tam ktosi umieral od hladu, ale  pre cudzincov je nebezpečné tam ísť. Fotoaparát ani nevyberám z ruksaku, mohlo by sa veľmi ľahko stať, že ma oň oberú. Ani mobil, ten by budil príliš veľkú zvedavosť a tak zostáva ukrytý v zazipsovanom vrecku. Musel by som si asi prefarbiť vlasy, aby som výzorom zapadol medzi miestnych. To isté sa týka Veroniky, jej ryšavé vlasy doslova bijú do očí a priťahujú pozornosť. Našťastie pre nás, nikto nás neokradol ani nám nespôsobil žiadnu ujmu.

Pokojne odchádzame, bohatší o poznanie, ako je nám doma dobre, o poznanie že sa príliš často sťažujeme na nepodstatné veci, týkajúce sa nášho doterajšieho života. Na jednej z ulíc zbadáme cigánov, aspoň tak na nás svojim zovňajškom pôsobili. A to teda bolo niečo iné ako u nás! Žiadna degenerácia kultúry, kočovníci, samozrejme už nie na koňoch, ale na jeepoch, stany pripomínajúce cirkus, všade veľa detí a psov, ale muži si zarábali hraním, muzicírovaním a ženy veštením. Zdá sa mi úžasné, že si dokážu aspoň tu udržať svoj spôsob života. A zároveň je celkom zjavné, aký dôležitý je pre nich pohyb z miesta na miesto. Vždy budú kdesi na okraji spoločnosti, ale takto na tom okraji majú aspoň svoje miesto a sú svojbytní. Cesta do centra nás zaviedla do očarujúcej štvrte Bella Vista. To bol  neuveriteľný zásah do čierneho.

Ulica plná dlhovlasých študentov pofajčievajúcich ani nechcem vedieť čo všetko, krásne ručne robené výrobky, žiadny gýč, a ak, tak len pravý pouličný, samé grafity, plné krčmy mužov s pivom v  ruke, prekrikujúcich sa cez vyrevujúce zábery z futbalového zápasu. Takto nám cesta do centra trvala vyše troch hodín, ale za ten čas sme poznali Santiago také, aké bežný turista neuvidí. Naša skupina nás už s obavami čaká, ale naše spokojné úsmevy naznačujú, že je všetko v poriadku a môžeme vyraziť na vrch nad mestom, na Santa Luciu. Dá sa naň dostať pešo, alebo zubačkovou lanovkou zo stanice autobusu. My sme si vybrali druhú možnosť, nikomu z nás sa nechcelo šľapať dve hodiny v úmornej horúčave. Na stanici zubačky čakáme na lístok vyše hodiny, zástupy turistov čo chcú ísť tiež hore, nedovolia predbiehanie sa v rade a tak po hodine nastupujeme do kabínky. Konečne sme hore, obloha je jasná a nám sa otvárajú nádherné výhľady na všetky strany. Pod nami je Santiago, šesťmiliónova metropola najvyspelejšej krajiny Južnej Ameriky.

Zhora je veľkým problémom odlíšiť staré mesto od nových štvrtí. Vidíme mrakodrapy, námestia, rieku, drsné favely a nad tým všetkým sa v diaľke čnejú zasnežené vrcholy Ánd. A nad nami rozpažená socha Krista. Akoby svojim pohľadom dozeral na mesto. Dole sa mi akosi nechce, je mi tu dobre, len smäd ma trápi a tu hore sa nedá nič kúpiť. Keď sa opýtam dvoch mladých ľudí, kde si môžem kúpiť vodu, otvoria svoj ruksak a jednu fľašu mi ochotne podávajú. Pochádzajú z Austrálie a už tri mesiace sú na cestách po Južnej Amerike. Obaja vyštudovali žurnalistiku v Sydney a teraz zbierajú prvé spoločné zážitky a poznatky. V jeseni majú naplánovanú svadbu a toto má byť ich predčasná svadobná cesta. Držím im palce, nech im ich šťastie, zamilovanosť a vzájomná úcta dlho vydrží.

Pomaly padá súmrak a je najvyšší čas pobrať sa dole. Neviem kde sú ostatní, no po chvíľke sa ku mne pridá Honzo z Moravy a tak nám cesta po schodoch trvala menej ako hodinu. Tam nás už čaká zvyšok výpravy, nasadáme do taxíkov a dáme sa kráľovsky odviezť až pred hotel. Nikomu sa ešte nechce do postele, navrhujem dať si spoločnú večeru v miestnej krčme neďaleko.

Všetci nadšene súhlasia a o malú chvíľku už sedíme a objednávame si. Väčšina z nás steak, pravý čilsky, z dobytka pasúceho sa na šírych pampách. Predtým však aperitív, vodka s vychladeným pomarančovým džúsom a po nej nasleduje steak, aký som doteraz nejedol. Jeho hmotnosť odhadujem na celé kilo, hrubý je na dva prsty, zaliaty hríbovou omáčkou a k tomu ako príloha jeden veľký zemiak. Šalát sa tu podáva vo veľkej mise, každý si naberá koľko chce a keď sa minie, čašník ochotne prinesie ďalšiu plnú misu. Toto hodovanie trvá vyše hodiny, nasleduje čerešňový zákusok, výborná zmrzlina a litre vody na zapitie. Vraj priamo z ľadovca, presviedča nás o tom čašník.

Fantastická večera to bola. Sme nasýtení do prasknutia, platí si každý sám a spoločne mierime do hotela. Nestihol som ani domov napísať a už spím ako drevo. Ráno nás čaká návšteva vinice a je to zároveň aj posledný deň našej výpravy. Budím sa skoro ráno, o štvrtej som už hore a hneď sa hlásim domov a známym. Prečítam aj služobné maily, vybavím čo treba a netrpezlivo čakám kým sa zobudia ostatní a dáme si raňajky. Po nich nasadáme do autobusu a zamierime do vinice Santa Carolina. 


AUTOR, FOTO : MILAN KURUC

 

 
Verzia pre tlač
16.09.2017



Chystáte sa v lete na dovolenku?


  • áno, už sa na to teším (36%)
  • ešte neviem, rozhodnem sa podľa pandemickej situácie (19%)
  • nie, nebudem riskovať (44%)