Domov RELAX > RELAXdnes

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 6. časť

Milan Kuruc rozpráva o svojich zážitkoch z Peru, Chile a Bolívie. Časť 6. – Bolívia

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 6. časť

Bolívia

Oficiálny názov krajiny : Estado Plurinacional de Bolivia

Hlavné mesto : La Paz / 2 800 000 obyvateľov /

Počet obyvateľov krajiny : 9 520 000

Rozloha : 1 098 580 km²

Susedné krajiny : Peru, Argentína, Paraguay, Brazília, Chile

Miestna mena : Bolivianos / 1 EUR – 7,8 BOB /

Časové pásmo : UTC – 5 hod

Bolívia – La Paz


Predchádzajúcu časť si prečítajte TU :

Pokračovanie :
Len čo opustíme priestor bolívijskej colnice, poslednykrát sa pozriem na jazero Titicaca a je mi smutno. Toto nádherné vysokohorské jazero je zaplavené špinou, odpadkami všemožného druhu a predpovedám mu neutešenú budúcnosť. Ekológia tu doslova plače.

Nasadáme do celkom slušného autobusu a spokojní, že colné procedúry máme za sebou, mierime do hlavného mesta La Paz.

Cesta trvala asi hodinku, za ten čas mnohých z nás zmohla únava a zaspali sme rovno na sedačkách. Nikto z nás už nepozerá na spolubývajúceho, na suseda, kto s kým sedí, jednoducho sme sa natrepali na voľné sedačky a zložili svoje spotené a ubolené telá ako sa dalo.

Zobudil nás Maťo, do mikrofónu zakričal budíček a bolo po spánku. To sme sa už serpentínami šplhali do nadmorskej výšky 3.800 m a zbadali prvé domy na úpätí sopečných svahov. Štvrť El Alto, najdynamickejšie sa rozvíjajúca štvrť La Paz.

La Paz je hlavné mesto Bolívie, i keď podľa ústavy ním je takmer 400 km vzdialené Sucre. La Paz je administratívnym, ekonomickým a kultúrnym centrom krajiny a aj domáci ho označujú za hlavné mesto krajiny. Je to vyložene mesto mladých, nájdete tu 22 univerzít, v lete sa tu konajú obrovské hudobné a filmové festivaly, veľa kultúrných podujatí sa koná na viacerých miestach naraz a v uliciach stretávate neuveriteľné množstvo mladých ľudí.

My máme nasmerované najprv do hotela a len čo sa vybalíme, rozhodujem sa, kam vyrazím.

Ulica Sagarnaga, hlavná turistická tepna La Paz, ma neláka, ako všade vo svete aj tu by som uvidel len množstvo značkových obchodov, obchodíkov so suvenírmi, hotelov a kaviarní. Už doma som si zaumienil, že musím vidieť a zažiť pre mňa zaujímavejšiu a určite aj fotogenickejšiu časť mesta. Mercado de Hechiceria, alebo Čarodejnícky trh.

Z hotelovej recepcie si beriem mapu mesta a s Veronikou, mladou učiteľkou z Nitry, vyrazíme do nebezpečných ulíc La Paz. Tak toto mesto charakterizoval náš Maťo a domáci sprievodca. Veľmi dôrazne nás varovali pred všadeprítomnou kriminalitou. Kópiu pasu a peniaze mám zavesenú na krku v taštičke, v bezpečnom vrecku mobil a ideme.
Staré koloniálne budovy nám ukazujú cestu a o chvíľu sme tam. V malých obchodíkoch uvidíte a nakúpite neuveriteľné veci. Sušené i živé žaby, živé hady, nespočetné množstvo pavúkov, bielych potkanov, alebo embryá lamy. Pre zaujímavosť, tie sa dávajú do základov každého domu, do každej novej stavby, inde zas núkajú rituálne pomôcky a figúrky spolu s afrodiziakmi, len si vybrať a skúsiť. Veroniku veľmi odhováram od ich nákupu, tá sa toto ale vehementne dožaduje a mal som čo robiť, aby som ju od tohto úmyslu odhovoril. S ohľadom na našu bezpečnosť som si nedovolil robiť také pokusy. Presvedčím ju a ideme do ešte zaujímavejšej časti mesta.

Láka ma Mercado Negro, čierny trh. Asi pol hodiny chôdze a sme tam. Tu už neplatia žiadne pravidlá našej osobnej bezpečnosti, musíme si dávať veľký pozor na seba a na osobné veci. Sme tu jediní bielej pleti, Veronika naviac s ryšavými vlasmi a to je tu nepredstaviteľná atrakcia. A veľké lákadlo pre vreckárov a obchodníkov s bielym mäsom. Nehovoriac o fotografovaní. Už na Mercado de Hechiceria mi dali domáci rázne najvo, že sa im to nepáči a tu, na ulici, kde čierny trh s ľuďmi a tovarom každého druhu doslova prekvitá, som sa neodvážil ani naznačiť, že mám záujem fotograficky zdokumentovať ich tovar a predaj.

Videli sme nespočetné množstvo „pravých“ výrobkov. Kričia na nás džínsy Gucci, Wrangler, Hilfiger, kabelky Prada doslova prehýbajú dlhý pult, hodinky Seiko, Tissot či Omega núkajú po 10 USD, šiltovky a tričká všemožných značiek visia po stenách i rámoch okien. Veronika je vo vytržení, ja už menej.

Rýchlo sa stmieva a nabádam ju, aby sme z tohto miesta odišli a našli ešte múzeum koky. Ovešaná tričkami a džínsami natešene súhlasí a rýchlym krokom odchádzame. Podľa mapy by to nemalo byť ďaleko, ani nebolo, no stmieva sa tu neuveriteľne rýchlo a tak asi po hodine blúdivej chôdze sme predsa našli a pozreli si spomínané múzeum.

Toto múzeum sa teší mimoriadnej obľube turistov. Nám sa ušlo vyčerpávajúcich informácií o jej histórii, význame, liečivých účinkoch, ale aj o tom, aký význam mala koka vo vietnamsko-americkej vojne. To všetko nám vysvetlil mladý sprievodca Pablo, študent architektúry a nadšený futbalový fanúšik Barcelony. Môj človek, za tú Barcelonu som ho jednorazovo odmenil 10 dolármi, nech si prilepší chlapec, verný fanúšik aj môjho futbalového klubu.





Šťastlivo a bezpečne sme dorazili k nášmu hotelu a pred ním, v malej krčmičke sme zbadali celú našu výpravu. Sedeli pri pive a neodmysliteľnej koke. Sústredene si robili plán na nasledujúci deň.

Ich zámer urobiť autobusom obhliadku mesta ma nijako nenadchol, sám a smelo navrhujem absolvovať Carretera de la muerte, Cestu smrti. Alebo Death Road, ako sa jej hovorí v angličtine. Je známa pre extrémne nebezpečenstvo, ktoré na cestujúcich čaká pri prechádzaní hornatým úsekom.

Ročne tu zahynie až 200 ľudí, ktorí sa snažia tento úsek zdolať. Toto číslo sa vzťahuje skôr na vodičov motorových vozidiel, napriek tomu táto nebezpečná cesta robí z oblasti veľmi populárnu turistickú destináciu. Stala sa najmä obľúbenou a vyhľadávanou oblasťou pre nadšencov horskej cyklistiky a taktiež zjazdu.

V prvej chvíli, po vznesení môjho návrhu, celá výprava zmĺkla a hneď mi vynadali do bláznov a choromyseľných ľudí. Zaujalo to však Maťa, nášho sprievodcu. Ten sa pridal a po hodnej chvíli, po búrlivej polemike pre a proti, presvedčil som ešte štyroch odvážlivcov.

Mladý pár z Bratislavy a otca s dcérou z Moravy. Dokopy šesť ľudí, šesť skoro bláznov, pripravených zdolať túto extrémne nebezpečnú cestu na bicykloch. Bolo dohodnuté a rozhodnuté.

Ostatných ráno vezme autobus na prehliadku mesta a my šiesti odchádzame na riskantné dobrodružstvo. Splnil sa mi sen tejto cesty, ako odmenu všetkým doprajem na svoj účet domáce pivo a nám, ktorí ideme na Carretera de la muerte, najlepšiu whisky v krčme. Možno poslednú, tak prečo nie?

AUTOR, FOTO : MILAN KURUC


Verzia pre tlač
05.08.2017



Chystáte sa v lete na dovolenku?


  • áno, už sa na to teším (36%)
  • ešte neviem, rozhodnem sa podľa pandemickej situácie (19%)
  • nie, nebudem riskovať (44%)