Domov RELAX > RELAXdnes

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 7. časť

Milan Kuruc rozpráva o svojich zážitkoch z Peru, Chile a Bolívie. Časť 7. – Carretera de la Muerte (Cesta smrti)

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 7. časť

Predchádzajúcu časť si prečítajte TU 

Pokračovanie :

Bolívia - Carretera de la Muerte (Cesta smrti)

Je päť hodín ráno, s Maťom budíme ostatných členov výpravy na Carretera de la Muerte a s balíčkom skromných raňajok kráčame ešte tichou ulicou na autobusovú stanicu.

Tu nás má naložiť dohodnutý minibus a ním vyrazíme do asi 30 km vzdialeného miesta, nástupného bodu extrémne nebezpečného zjazdu na bicykloch.

Ešte raz niekoľko údajov o tejto ceste. Postavená bola v roku 1930 počas vojny medzi Bolíviou a Paraguayom a nebezpečná je aj kvôli nedostatku zábran po okrajoch ciest. Dážď a hmla ju robia ešte nebezpečnejšou, keďže povrch môže ostať bahnitý a podložie sa eróziou môže kedykoľvek zrútiť do rokliny.

Aby sa predošlo ďalším tragických nehodám, na trase medzi mestami La Paz a Coroico bola vybudovaná nová, široká asfaltová cesta so zvodidlami a tunelmi. Avšak Cesta smrti sa využíva aj naďalej, najmä miestnymi obyvateľmi. Je totiž kratšia, než tá novovybudovaná.

V minulosti a dnes je Carretera de la Muerte hojne využívaná ako hlavná tepna obchodu s kokaínom, ktorý sa pašuje do celého sveta. Ako inak, ani v tomto regióne nechýbajú nadšení turisti, ktorí si z trasy, ktorá zabíja, spravili zábavný park.

V nadmorskej výške 4 700 metrov, kde sa trasa zjazdu začína, preháňajú sa na bicykloch a vychutnávajú si svoju dávku adrenalínu. Pokojne hľadia dolu 800 metrovými zrázmi a pritom nemyslia na to, že vedľa nich leží kríž, ktorý pripomína vyhasnutý život človeka, ktorý tento druh zábavky nezvládol.

Ani my nie sme iní. Na prejazd trasy musíme mať všetci špeciálne povolenie, o to sa už postarala spoločnosť, ktorou ideme a ktorá sa špecializuje na takéto cyklistické výlety.

Cesta do výšky 4 700 metrov nám minibusom trvala asi hodinku a len čo vystúpime, zubami drkoceme od zimy. Začína snežiť a my nevieme, čo sa bude v takom prípade diať. Nie sme pripravení na taký variant, domáci sprievodca sa len povzbudzujúco usmieva a rukami naznačuje ničoho sa neobávať, počasie sa zlepší a nič nehrozí.

Tak sa aj stalo, vzápätí sa ukáže prudké slnko a keď nám z kufra minibusu vyťahujú raňajky od turistickej spoločnosti, naše obavy sa bleskovo rozplynú.

Po výdatných raňajkách nás späť k sebe do minibusu volá sprievodca. Všetkým nám podáva do rúk papiere a my čítame. Až vtedy si v plnom rozsahu uvedomím, do čoho sa púšťam a na aký druh zábavy som presvedčil ostatných.

Musím podpísať, že na túto cestu som sa vybral dobrovoľne, všetky náklady spojené s liečbou úrazu na tejto ceste si hradím sám, transport môjho dokaličeného tela, alebo môjho mŕtveho tela pozostalým hradia v plnej výške moji najbližší, teda manželka, v momente keď vysadnem na bicykel a pustím sa dole, nevzťahuje sa na mňa žiadny druh poistenia...

Pozerám na ostatných a vidím, že ani im nie je do smiechu. Ale sme tu, nevzdáme to, burcujem ostatných a ideme. Sprievodca vyťahuje kombinézy, návleky na kolená a lakte, pevné rukavice, na hlavu nám osobne nasadí kevlarové prilby a ako posledné prichádzajú na rad bicykle.

Veľmi sa v nich nevyznám, ale prvé čo ma zaujalo boli výkonné kotúčové brzdy na oboch kolesách. Dokonalé odpruženie vpredu i vzadu a spoľahlivý servisný tím v podobe šoféra a sprievodcu, to všetko nám veľmi zdvihlo sebavedomie. Keď som nahliadol do ich kufríka s náradím, srdce mi zapišťalo blahom. Dokonalá a profesionálna výbava v podobe náradia SANDVIK mi naznačila, že sú to skúsení technici, lepšie a kvalitnejšie náradie by ste ťažko hľadali.

Medzitým prestalo snežiť, tajne urobím pár záberov mobilom, nasadáme na bicykle a vyrazíme v ústrety dobrodružstvu, ktoré som si doma naplánoval. Predtým však so sprievodcom riešim  problém, z môjho pohľadu extrémne závažný. Na jeho naliehanie si musím svoj fotoaparát nechať v ruksaku v aute. Kvôli vlastnej bezpečnosti. Pri páde hrozí, ža sa domlátim a akýkoľvek predmet na mojom tele mi môže spôsobiť ešte vážnejšie poranenia.

Uznávam jeho argument, neochotne nakladám ruksak s fotoaparátom do minibusu, zato svojho mobilu sa za žiadnu cenu nevzdám. Ten si dávam do vrecka kombinézy, dôkladne ho zazipsujem a ukryjem pred zrakom sprievodcu. Nemusel som, neskôr mi povedal, že mobil môžem mať pri sebe.

Prvých desať kilometrov bolo doslova vychádzkových. Asfaltový povrch, po stranách cesty nové zvodidlá a nebyť prudkého dažďa, ktorý vystriedal sneh, mysleli sme si všetci, že sme na vychádzkovej cyklistickej túre. Ale svah začal naberať na sklone a keď prišiel koniec asfaltovej cesty, pochopili sme, že teraz pôjde do tuhého.

Celá trasa meria 71 kilometrov, zvyšných 61 kilometrov pôjdeme teda po nespevnenej ceste, bez zvodidiel a naviac v daždi. Vyťahujem z vrecka mobil, je mi jedno čo povie sprievodca, robím spoločné zábery a každý z nás je rád, že niečo na pamiatku bude mať, prípadne naši pozostalí na Slovensku. Tí budú aspoň vedieť, kde sme skončili.

Pomaličky sa púšťame na nespevnenú, kamenistú cestu. Nie je to náročné na žiadnu kondičku, ani nemusíte byť nejaký aktívny cyklista, Jediné, čo musíte, je mať pod kontrolou svoje brzdy a predvídať skôr, ako vás vynesie zákruta na kraj útesu. Spád do rokliny je minimálne 600 výškových metrov. Akoby zázrakom, objavil sa ešte jeden minibus a zaujali vopred dohodnuté pozície. Jeden ide pred skupinou, druhý za skupinou.

O malú chvíľku som pochopil ich rozhodnutie. Nie každý z nás dokáže jazdiť rovnako rýchlo. Na strmom svahu je to otázka odvahy, zručnosti a zachovania si chladnej hlavy. Naša skupina sa pri zjazde rozdelila tak, že po malej chvíľke si uvedomujem, nevidím nikoho pred sebou, ani za sebou.

Som sám ako prst, nepočujem a ani nevidím nikoho. Prudký dážď ustal a vystriedala ho hustá hmla. Taká, že nevidím čo ma čaká pár metrov predo mnou. Jazdím opatrne ako sa dá, kolesá bicykla nadskakujú, ruky na brzdách neúnavne stláčajú a uvoľnujú páky na čeľustiach brzdových kotúčov.

Zistil som, že uvoľniť brzdy na rýchlejší zjazd nemôžem, neviem čo ma čaká o pár metrov. V prípade ostrej zákruty by som mal vážny problém udržať sa na ceste. Skončilo by to pádom do rokliny s fatálnymi následkami. Nehovoriac o tom, ako a kde by ma hľadali.

Ale pokračujem a o chvíľku začujem výkriky. To už prichádzam k miestu, kde leží doráňaná dievčina a vedľa nej rozbitý bicykel.

Dievčina anglicky narieka a zúfalo volá o pomoc. Akúkoľvek pomoc, len aby nebola sama.

Zosadám z bicykla a vidím, že má zlomenú ruku, našťastie nikde nekrváca a ruku jej opatrne držím vo svojej.

Niečo vážnejšie robiť s jej rukou sa neodvážim, nemám na to žiadnu výbavu, len jej pomôžem na nohy a vzápätí je tu jeden z našich servisných a prepravných minibusov. Vyskakujú z neho dvaja naši známi, jeden okamžite vie čo má robiť a aj robí. Ruku spevní dlahou, obviaže a neskutočne rýchlo vyrazí so zranenou Novozélanďankou dole. Toľko mi o sebe stihla povedať, aj meno Elizabeth z nej pomedzi slzy vyhŕklo.

Ani nie o minútku je za mnou ďalšie auto, teraz ono bude dozerať na omeškancov, možno zberať aj zranených. Hneď som pochopil význam dvoch áut, jedno vpredu, druhé vzadu, musím preto pochváliť ich organizáciu a profesionálny prístup. Pokračujem však ďalej.



Ešte vždy sám a bez nádeje, že niekoho stretnem či dohoním, uvoľňujem brzdy a začínam naberať na rýchlosti. To sa mi viac páči, až do momentu keď na poslednú chvíľu zbadám v hmle veľký kameň uprostred cesty. Na jej šmykľavom, rozbahnenom povrchu by som už len veľmi ťažko ubrzdil, preto strhnem riadidlá do pravej strany a v rýchlosti vletím do bočnej steny kopca. Liany, nízke konáre a nejaké listy mi vrážajú do tváre, narazím do niečoho, čo ma odhodí späť na cestu, kde sa rozpľasnem a ostávam ležať. Nič mi nie je, necítim bolesť, zaujíma ma či je v poriadku mobil a bicykel schopný ďalšej jazdy.

Keď sa pozriem vľavo, nevidím nič. Opatrne pristúpim na krajnicu a obleje ma studený pot. Podo mnou nič, len hustá hmla, niekoľko vrcholov neznámych stromov a ticho. Také ticho, že si namýšľam, či som si neudrel hlavu a nepoškodil sluch. Všetko bolo v poriadku, to len strach a nadmorská výška lomcovali mojou psychikou.

Pokračujem, ale už opatrnejšie a nižšou rýchlosťou. Míňam kríže, pomníky s menami, obhorené sviečky, všetko pamiatky na tých, ktorí zahynuli na tejto ceste.

Opatrne pokračujem a o chvíľu dorazím k našej skupine. Som tretí v poradí, nevieme čo sa stalo s ostatnými, s úzkosťou a obavami čakáme asi pätnásť minút, keď začujeme Maťa. Rúti sa bezhlavo dole a kričí, aby sme mu uvoľnili cestu, že pokračuje bez prestávky. To sa však nepáčilo nášmu sprievodcovi, rozčúlene máva rukami, niečo kričí po španielsky a Maťo neochotne zastavuje.

Hneď za ním dorazili Honza s Martinou a sme všetci. Zo zadných dverí minibusu urobili domáci ľudkovia piknikový stôl a podáva sa prvé občerstvenie. Kašleme na občerstvenie, rozprávame jeden cez druhého, sme v eufórii, hodnotíme, navrhujeme a chceme čím skôr pokračovať. Adrenalín v nás doslova kypí a žiada si ďalšiu dávku. Zistíme však, že prestávka na občerstvenie bola účelová a neskôr ju plne schvaľujeme. Každý bicykel je okamžite podrobený osobnej prehliadke servisného technika.

Ten si ich zobral do parády a dôkladne prehliadol rám, kolesá a preskúšal brzdy. Na každom odvzdušnil kotúčové brzdy, odskúšal ich účinok a až potom sme dostali súhlas na pokračovanie v zjazde. Veľmi sa mi to pozdávalo, taká starostlivosť svedčí o osobnej zainteresovanosti technikov na bezpečí každého jazdca. Dáme si ponúkanú sladkosť, dobre vychladenú colu a pokračujeme.

Za ten čas nám zároveň oznámili, že máme za sebou asi tretinu cesty a čakajú nás ešte podstatne horšie, nebezpečnejšie úseky. To pocítime už o malú chvíľku, keď dorazíme pod previs, z ktorého padajú prúdy vody. Obísť sa nedá a tak všetci, s bicyklami na pleci prechádzame popod padajúcu vodu. Je teplá, rozopínam si kombinézu a nechám sa zmáčať a osviežiť.



Už sme nižšie, počasie nám ukazuje svoje tunajšie zákonitosti, hmla sa mení na ľahký opar a ničivé vlhko. Kombinéza na mojom tele je síce kvalitná, ale zdá sa, že nepriedušná. V pote sa doslova kúpeme, oberá nás to o sily a trasú sa mi ruky aj nohy. To je z námahy pri zjazde.

Nemusím nič robiť, stačí len pevne držať riadidlá, palce musím mať na rukovätiach prednej a zadnej brzdy a kvôli lepšiemu prehľadu stáť na pedáloch. To mi dáva zabrať, no ešte to nie je také akútne, aby som žiadal o prestávku.

Cesta pokračuje a my sme sa znova rozdelili. Nie je to zámer, každý jazdí iným spôsobom a nikto nečaká za nikým. Terén je čím ďalej náročnejší, kameňov pribúda, a nedovolím si uvoľniť ruku z bŕzd ani na sekundu. Aj opar už zmizol a po ľavej strane pod sebou vidím zrázy a bezodné rokliny. A opäť kríže a pomníky, nepridáva mi to na pohode, ale pokračujem a uvedomujem si, ako málo stačí a pribudne ďalší kríž či pamätník.

Odhadujem, že som asi o 1 500 výškových metrov nižšie, nasvedčuje tomu teplo a vlhko aké som ešte nikde nezažil. Neodvážim sa zastaviť a dať si dole kombinézu. Pri páde by to mohlo mať veľmi nepríjemné následky a tak trpím a som celý prepotený.

Znova ma prekvapí krik, tentoraz naliehavý a veľmi bolestivý. Povolím brzdy a rýchlejšie letím nižšie. Na ceste leží mladý Angličan a bolestivo narieka. Otvorená zlomenina predkolenia konštatujem a je to tak. Už sú pri ňom technici, vyťahujú všetko, čo majú pri sebe a konajú rýchlo a cielene.

Medzitým zranený Angličan upadol do bezvedomia a počuť už len pokyny a satelitné telefóny so žiadosťou o rýchlu pomoc. Nás ostatných posielajú rázne preč, ani sa nedivím, teraz potrebujú predovšetkým kľud a rozvahu. Pokračujeme, teraz už bohatší o vizuálny „zážitok“ z otvorenej zlomeniny mladého chlapca a z poznania, že musíme byť veľmi opatrní a rozumní.

Po asi hodine jazdy zastavujeme, na rade je ďalšia prestávka.

Držíme sa pokope a nikto z nás ani v najmenšom neprotestuje. Na rade je znova dôkladná prehliadka bicyklov a nikomu z nás nie je do reči. Ticho postávame a rozmýšľame o mladom chlapcovi, dostane sa z toho?

Utešuje nás vedomie, že nad hlavami nám preletel vrtuľník a snáď urobili všetko, aby sa mladý Angličan vrátil domov. Do cieľa nám chýba asi desať kilometrov, tak nám to povedal náš sprievodca a sám si sadá na jeden z dvoch záložných bicyklov. Pomaly napredujeme za ním a vidíme, že cesta sa začína meniť k lepšiemu. Kamene sú menšie, terén pri krajnici stabilnejší a hlavne suchý. Aj hustý les sa zmenil. Už vidím obrovské stromy, lianami obrastené kríky a počuť tisícoraké melódie spevavých vtákov. Džungľa ako sa patrí. Slnko prudko páli a opar rýchlo mizne.

Až vtedy zbadám nádheru tropických lesov, nepreniknuteľných, tajomných, vystupujúcich z oparov a nad tým všetkým trónia snehové čiapky horských velikánov. Nič podobné som ešte nevidel a veľmi ľutujem, že nemám pri sebe fotoaprát, aby som zvečnil tú krásu. Zastavujem a mobilom fotím aspoň pár záberov tej nádhery, na ktorú budem dlho spomínať.

Náš sprievodca na bicykli, Ricardo, sa nás snaží mierne popohnať a vo mne sa zrazu prebudí chuť súťažiť. Navrhujem mu, aby sme si dali pretek až do cieľa.

Neveriacky krúti hlavou nad odvahou gringa, ale na moju výzvu pristúpi a s posmeškom mi dáva náskok. Rútim sa dole, ruky ustavične na brzdách a nevnímam nič len koleso a terén pred sebou. O chvíľu ma Ricardo dohoní a prevezme vedenie. Adrenalín vo mne kypí, musím vyhrať, za každú cenu musím vyhrať a poraziť Ricarda. A potom v cieli, s vlajkou Slovenska, víťazoslávne krúžiť nad hlavou.

Podriaďujem tomu doslova všetko, porušujem všetky zákony fyziky, v zákrutách som nahnutý v takom uhle, že pedálmi zachytím terén a mám čo robiť, aby som sa udržal na ceste. Zvodidlá neexistujú, radšej nemyslím na to, čo je po ľavej strane a rútim sa ďalej. Neuveriteľne ľahko ma môj súper dohoní a znova je na čele. Rozmýšľam a pochopím, vyhrať môžem jedine tak, že ho porazím na brzdách. To znamená v zákrutach brzdiť až v poslednej chvíli a riskovať pád. Šťastena mi praje, vidím konečne zvodidlá a trúfam si zariskovať. Som vo vedení, do cieľa sú necelé tri kilometre a zdá sa, že vedenie si udržím. Teraz už nemyslím na nič iné, v hlave mám len víťazstvo celého Slovenska!!!

Ale Ricardo je skúsený bojovník, na rovnom úseku šliapne do pedálov a predbehne ma. Nevzdávam sa, vidím už cieľ a pred ním poslednú zákrutu. Teraz, alebo nikdy. Bez bŕzd sa rútim k zákrute a nezaujíma ma nič, len víťazstvo. Za každú cenu, i za cenu pádu a následkov, ale musím vyhrať. Sú tam zvodidlá, tie by ma v prípade pádu mohli snáď ochrániť. Zákrutu zvládam, s odretými kolenami pri zemi, ale zvládam a ako prvý sa vyrútim k cieľu.

Lenže Ricardo znova ukázal, v čom je lepší. Nechal mi malý náskok a asi desať metrov pred cieľom zapol naplno. Nemal som už síl, aby som zabojoval o prvenstvo, tak som teda ako druhý v poradí dorazil do cieľa. Celého ma zaplavil smútok z prehry, je mi doslova do plaču, porážka veľmi bolí, ale prišiel za mnou Ricardo, podal mi ruku a povedal, že som bol viac ako dôstojný súper.

Slabá útecha. Teraz, po nejakom čase si myslím, že sa so mnou len tak pohrával a skúšal, čoho je schopný gringo zo Slovenska. Hanbu som si, ani ostatným členom výpravy neurobil, svedčili o tom gratulácie, búrlivé ovácie a nakoniec diplom a tričko s motívom Death Road.

To si doma opatrujem ako vzácnu relikviu, bude mi navždy pripomínať moje dobrodružstvo, ale i prehru na slávnej Death Road v Bolívii.

Nie pre všetkých je to zážitok na celý život. „Mala som slzy na krajíčku. Pýtala som sa sama seba tisíc ráz, prečo som sa na to dala, keď nemám s horskými bicyklami žiadne skúsenosti,“ priznala Martina, dcéra hrdého otca z Moravy, nášho spolubojovníka z Death Road. „Veľa ľudí mi hovorilo, že je to zábava, ale keď hľadíte dolu do priepasti, necítite nič iné len strach zo smrti. Jedna chyba a je po vás.“

To bolo jej vyjadrenie, myslím, že to otvorene povedala za nás všetkých. Už len niekoľko štatistických údajov o ceste. Sedemdesiatjeden kilometrovú dĺžku zdolávame päť hodín. Počas nich zostupujeme z chladných hôr až do horúcej džungle. Končíme v Coroice s nadmorskou výškou 1 500 m, takže celkové prevýšenie Cesty smrti je 3 000 metrov.

Maťo, Ricardo a Emanuel nás opäť ženú vpred, nasleduje krátky presun k akémusi motorestu v džungli, kde nás čaká hotový raj na zemi. Výdatný obed formou švédskych stolov a priamo v džungli nádherný bazén s voľným vstupom. Nikto z nás neváha, najprv zaslúžený relax v bazéne a až neskoršie obed.

Na lehátku pri bazéne všetci ako na povel zaspávame a sprievodca má čo robiť, aby nás neskoršie donútil vstúpiť do jedálne, kde sme dve hodiny hodovali a spomínali na všetko, čo sme prežili.

Sme v amazonskom dažďovom pralese, vonku začalo pršať, všade okolo rastú banánovníky, citrusy a počuť spev miliónov vtákov. Ešte spravím posledné zábery, nasadáme a náš minibus nás živých a zdravých vezie naspäť do La Paz.

Po dažďovej prehánke je Death Road zahalená do hmly. Viditeľnosť sa zhoršuje. Sedím v minibuse na kraji, som vystrčený z okienka a snažím sa zachytiť ešte nejaké zábery, ale už sa nedá. Pohľadom sa lúčim s cestou, s nádhernou džungľou i zasneženými vrchmi v diaľke. Okúsil som a zdolal to, čo som si doma predsavzal, v čo som tajne dúfal a čo sa mi nakoniec splnilo. A načo budem vždy s hrdosťou spomínať, zdolal som slávnu Death Road!




AUTOR, FOTO : MILAN KURUC





 
Verzia pre tlač
11.08.2017



Chystáte sa v lete na dovolenku?


  • áno, už sa na to teším (36%)
  • ešte neviem, rozhodnem sa podľa pandemickej situácie (19%)
  • nie, nebudem riskovať (44%)