Domov RELAX > RELAXdnes

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 1. časť

Milan Kuruc píše o svojej ceste do krajiny Inkov. Časť 1. - Rozhodnutie bolo spontánne

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 1. časť

Necelý mesiac po návrate z mojej poslednej cesty po Juhovýchodnej Ázii som začal uvažovať, kam na budúci rok. Ponuky cestovných kancelárii sú veľmi bohaté, núkajú doslova celý svet, ale rozhodnúť sa je veľmi ťažké.

Veľká mapa sveta na stene u nás doma ma nepredstaviteľne láka a oči mi čím ďalej, tým viac, ťahá Južná Amerika. Hlavne Peru a Bolívia. Jedna z najvyspelejších krajín Južnej Ameriky, Chile, do toho spadla tak nejako náhodou.

Napriek náročným podmienkam, ktorým sa podľa diskusných príspevkov na medzinárodných cestovateľských fórach nevyhne žiadny cestovateľ v Peru a Bolívii, moje rozhodnutie bolo viacmenej spontánne a nezameniteľné.

Vedel som, že musím byť pripravený predovšetkým na náročné zmeny nadmorskej výšky, striedanie klimatických zón a na drsné podmienky počas pobytu v Bolívii na soľnej púšti a náhornej plošine. Nevynímajúc výrazne nižšiu úroveň ubytovacích zariadení. Pri výbere cesty sa vždy riadim snahou čo najviac vidieť, aj na úkor kvality ubytovania, dĺžky autobusových, vlakových, či iných presunov na miesta, ktoré chcem vidieť a tak som vopred počítal s tým, že zážitkov bude na rozdávanie a budem spokojný.

Pre všetkých záujemcov o spomínané krajiny by som ešte pred samotnou cestou rád upozornili na niektoré fakty a odporúčania, ktoré treba brať do úvahy.

Peru nie je iba nádherné Machu Picchu a jazero Titicaca, ale aj obrovská bieda, žobrajúci Indiáni a všadeprítomná pouličná kriminalita. To isté treba očakávať v hlavnom meste Bolívie – La Paz.

Na fascinujúcom Altiplane a soľnej púšti Salar de Uyuni v Bolívii môžu nočné teploty klesnúť hlboko pod bod mrazu.

Zabrať každému cestovateľovi určite dajú aj dlhé presuny vlakom, starými a rozheganými autobusmi, či džípom, ktorý ma najlepšie roky dávno za sebou.

Predovšetkým treba zabudnúť na naše zvyky a uvedomiť si, že sa pohybujeme v nám neznámych krajinách, na inom kontinente, kde veľmi často platia iné predpisy a zvyklosti.

Európska spoľahlivosť a dochvíľnosť sú v Peru a Bolívii skôr raritou, preto sa nečudujte, keď autobus s odchodom o 8.00 príde o hodinu neskôr. V lepšom prípade. Tieto veci sú tam úplne normálne a jediní, ktorí sa budú sťažovať bude vaša výprava, prípadne ďalší neskúsení gringovia.

Verím, že s mojím popisom a fotografiami preniknete do atmosféry troch čarovných krajín, uvidíte miesta, ktoré patria k tomu najlepšiemu, čo naša planéta ponúka a v prípade, že sa rozhodnete navštíviť tieto krajiny, vrátite sa domov nadšení. Južná Amerika rozhodne stojí za návštevu!



12 hodín nad Atlantikom

Keď mi z cestovnej kancelárie v novembri prišiel katalóg zájazdov na rok 2017, bol som už v podstate rozhodnutý, že navštím krajiny Južnej Ameriky. Peru, Bolíviu a Chile.

A keď mi o dva dni neskôr, ako vzácnemu klientovi, prišla v rámci jednodňovej akcie ponuka využiť veľmi slušnú zľavu, neváhal som ani sekundu, cez internet banking zaplatil zálohu a bolo rozhodnuté.

Odchod autobusu z Bratislavy bol naplánovaný na 31. januára s odchodom na letisko do Viedne o pol štvrtej ráno z bočnej uličky pred autobusovou stanicou Mlynské Nivy.

Poslednyýkrát si doma kontrolujem pas, na poslednú chvíľu vybavím poistenie na prevoz tela mojim pozostalým a v Bratislave som už večer pred odchodom.

Aby som predčasne nasal atmosféru prvej krajiny v zozname, s mojimi známymi, u ktorých nakoniec aj prespím, zamierime do vyhlásenej peruánskej reštaurácie v Ružinove.

Majiteľ Carlos, čistokrvný Peruánec, kedysi u nás vyštudoval prírodovedeckú fakultu, našiel si tu našu dievčinu, oženil sa a založil reštauráciu. Carlos mi doporučuje ochutnať Chaufa de Pollo, akési rizoto, pripravené predo mnou vo wok panvici. Z kúskov kuracích pŕs, omelety, sójovej omáčky a sójových výhonkov. Chutí mi znamenite a keď vidí, s akou vervou a zanietením dojedám posledné zvyšky, jednu porciu mi venuje na účet podniku.

Zlatí ľudia tí Peruánci, myslím si a na oplátku štedrého majiteľa núkam vínom a dobrou cigaretou. Dozvedám sa, že je veľkým milovníkom opery, na všetky svetové premiéry chodí do Viedne, kde má vyhradenú svoju lóžu a s rodinou sa oddáva pôžitkom z hudby.

Nezdržali sme sa dlho, začínal som pociťovať únavu z dlhej a komplikovanej cesty autom, zaplatím, vypočujem si ešte dobre mienené rady na cestu, na čo si dať v Peru pozor a nedočkavo mierim k známym na nocľah.

Ráno som hore už pred druhou, rýchle raňajky, sadáme do auta a mierime na Mlynské Nivy. Autobus je už pripravený, vykúrený do teplúčka, zopár mojich spolucestujúcich sa už navzájom predstavilo a zoznámilo. Teraz už len veselo čakajú na ďalších spolubojovníkov. Ani nie o desať minút sme už v kompletnej zostave, šestnásť dobrodruhov vyrazilo na cestu do iného sveta.

Sprievodca zráta stav, my si skontrolujeme pasy a každý dostaneme hrubú obálku. V nej sú podrobné pokyny na cestu, adresy našich zastupiteľstiev v krajinách kam ideme, kartičky poistenia a nakoniec doklad o online check-ine. To je výborná správa, registrácia cez online check-in prináša nezaplatiteľné výhody.

Nemusíme stáť a čakať v dlhom rade, stačí prísť k prepážke, preukázať sa platným cestovným pasom, podať batožinu na odváženie a máme to za sebou.

Hmotnostný limit tentokrát nesledujem. Ešte doma, keď som svoju batožinu vyložil na váhu, ukázala utešených 16 kg a do limitu leteckej spoločnosti Iberia Airlines, ktorý je 20 kg, som sa teda bez problémov zmestil.

Letisko vo Viedni poznám už celkom dobre a tak zamierim rovno do duty free shopu, aby som si nakúpil lacné cigarety a sladkosti. Na svetelnej tabuli sledujem čas a keď sa blíži 6.55, hodina nášho odletu do Madridu, pomaly sa presúvam k odletovej bráne.

Obťažkaný ruksakom s fotovýbavou sa pomaličky predieram radom nedočkavých pasažierov, neskôr tunelom, čo ma zavedie priamo do lietadla a už som v rukách personálu. Milá letuška ma zavedie a usádza na moje miesto a čakám, kto si prisadne vedľa mňa. O chvíľu sú tu.

Dvaja starší muži, už podľa oblečenia a výzoru ich okamžite zaradím medzi deti Izraela a mám pravdu. Hneď po vzlete sa zoznámime, vymeníme pár slov a ja sa dozvedám, že idú na náboženskú konferenciu do Madridu. Let nám podľa oznamu kapitána lietadla potrvá tri hodiny a tak som celkom nadšený, keď o chvíľu začnú roznášať raňajky.

Svoje raňajky, v podobe sendviča, bagety a čaju, s pôžitkom zlikvidujem takmer okamžite a badám, že moji vzácni susedia, chlapci izraelskí, sa nejako okúňajú. Pýtam sa, v čom je problém? Jeden z nich odpovedá, že ich predstava o kóšer raňajkách je veľmi odlišná od ich náboženského presvedčenia a nezjedia teda nič. S radosťou im ponúknem pomoc pri likvidácii ich porcií a o chvíľu už po hriešnych raňajkách niet ani stopy.

Pristávame v Madride, medzitým sa prejdem po lietadle a zisťujem, že všetci účastníci našej výpravy konštatujú, že táto spoločnosť vôbec neberie ohľad na smädných Slovákov a nenúka nič na zahriatie a dobrú náladu. Svorne sa zhodneme v tom, že viacej s ňou nikam a nikdy nepoletíme.

To, ale ešte nevieme, čo nás čaká v Madride.

Prestávka takmer dve hodiny, v rámci ktorej sa supermoderným rýchlovlakom presúvame na iný terminál, nasleduje návšteva obchodov s alkoholom, na doplnenie zásob, pre istotu, fajčiarska miestnosť.

Čas sa rýchlo kráti. V reproduktoroch beží oznam, že naša brána je už otvorená.

Teraz ide do tuhého, čaká nás dlhý a nezáživný let ponad Atlantic. Potrvá najmenej 12 hodín, ale len v prípade, že bude pokojný, bez častých turbulencíí a búrok nad Atlanticom, ktoré sú tam v tomto ročnom období dosť časté.

Neviem sa dočkať, kedy sa usadím a pokúsim zaspať. Nedarí sa, i napriek monotónnemu hučaniu motorov nášho airbusu, nedarí sa. Púšťam si hudbu, filmy, správy všetkých spravodajských staníc, všetko, čo núka palubný systém, ale spánok sa nedostavil. Vedľa mňa je spokojne usadený po španielsky hovoriaci mladý pár. Odhadujem, že s asi dvojročným chlapčekom, ktorý jasne a nahlas dáva celých desať hodín najavo svoju nespokojnosť s dlhým letom.

Obed, pozostávajúci z grilovaného kurčaťa a ľahšia večera v podobe duseného lososa mi dávajú vítanú možnosť aspoň na chvíľu zabudnúť na všetky strasti dlhého letu. Keď hlásenie kapitána lietadla oznámi, že o pol hodiny pristávame v Lime, s veľkou úľavou a šťastím celý bez seba, si vydýchnem.

Letisko v Lime, moderné a nedávno zrekonštruované, nás o šiestej večer miestneho času privíta vonkajšou teplotou tridsaťdva stupňov. Naše organizmy, preverené januárovou zimou u nás doma, nie sú pripravené na taký teplotný šok. Aj časový posun šesť hodín nám dáva poriadne zabrať, preto sa chceme čím skôr dostať do hotela a na chvíľku si odpočinúť.





Po všetkých formalitách mierime von z príletovej haly a tam ma čaká obrovské prekvapenie. Ako sprievodca sa nám všetkým predstaví Martin, pre všetkých Maťo. Všetci ostatní účastníci výpravy len nechápavo hľadia, keď sa my dvaja búrlivo vítame a natešene objímame. Martin, jeden z mnohých mladých sprievodcov cestovky, bol so mnou v Indii a Nepále. Tam sme sa spoznali, tam sme každý večer ochutnávali moju slivovicu, od ktorej som ho nevedel odtrhnúť, tam som spolu s ním ochutnal jointa z nevyčerpateľných zásob obyvateľov Káthmándu.

Náš Martin nás rýchlo vyvedie von z dusnej haly, preplnenej turistami, domácimi cestujúcimi, vojakmi, vreckármi, ukáže nám prenajatý autobus a čakáme za zvyškom výpravy. Pre nás novinka, no o chvíľu k nám dorazí skupina štrnástich Čechov, pripoja sa k nám a spolu absolvujeme celú výpravu. My končíme v Chile, oni pokračujú ešte do Argentíny a Brazílie.

AUTOR, FOTO : MILAN KURUC


Verzia pre tlač
30.06.2017



Chystáte sa v lete na dovolenku?


  • áno, už sa na to teším (36%)
  • ešte neviem, rozhodnem sa podľa pandemickej situácie (19%)
  • nie, nebudem riskovať (44%)