Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 4. časť
Milan Kuruc rozpráva o svojich zážitkoch z Peru, Chile a Bolívie. Časť 4. - Machu Picchu

Predchádzajúcu časť si prečítajte TU :
Pokračovanie :
Je šesť hodín ráno, v ešte ospalom Cuscu nasadáme do autobusu a vydáme sa za našim hlavným cieľom výpravy, za magickým Machu Picchu.
Maťo, náš sprievodca nám hneď po nástupe oznámil výbornu správu. Predtým, než dorazíme do mestečka pod Machu Picchu, navštívime výnimočné miesto, ležiace asi 50 km od Cusca. Volá sa Moray a je to archeologická lokalita na vysokej náhornej plošine, vo výške približne 3500 metrov.
Kým sme sa vymotali z mesta, bolo niečo po siedmej hodine rannej a 50 km po serpentínach a nespevnených cestách nám trvala vyše troch hodín. Veľa smiechu a dobrej nálady si užil náš vodič autobusu. Hudbu si pustil naplno, jedna ruka vystrčená ležérne von z okna, druhou si pripaľuje cigaretu a jeho kalné oči svedčia o tom, že to asi prehnal aj s cocou. Nič mu však nebráni v tom, aby zákruty vyberal na poslednú chvíľu a nadávkami poháňal pred ním idúce menšie a slabšie vozidlá.
Všetci bez výnimky tŕpneme strachom, nie raz sme so zdesením nazerali do hlbokých roklín pod nami. Aby toho nebolo málo, na rovnejších úsekoch cesty si začal za volantom podriemkávať a my sme s hrôzou sledovali, ako všetko na poslednú chvíľu zázračne zvláda. Jeho nadšený pohľad na konci cesty odmeníme tringeltom, každý z nás mu z vďačnosti podá jeden dolár a chlapík je v tranze.
Toľko peňazí, a za takú obyčajnú a nezáživnú jazdu. My sme ho neodmenili za jazdu, my sme ho odmenili za to, že sme živí a zdraví, to je pre nás najdôležitejšie.
Miesto Moray nás víta nádherným počasím a množstvom turistov. Obsahuje nezvyčajné zrúcaniny, väčšinou pozostávajúce z niekoľkých terasovitých kruhových priehlbín, z ktorých najväčšia je približne 30 m hlboká. Rovnako ako u mnohých iných lokalít postavených Inkami, má samozrejme aj zavlažovací systém. Účel týchto priehlbín je neistý, ale ich hĺbka, konštrukcia a orientácia vo vzťahu k vetru a slnku vytvára teplotný rozdiel až 18 °C medzi vrcholom a dnom. Je možné, že tento veľký teplotný rozdiel použili Inkovia na štúdium vplyvov rôznych klimatických podmienok na pestované plodiny.
Je to pravda, po úzkych cestičkách klesáme až na dno priehlbeniny a cítime ten rozdiel. Je tu príjemne chladno a bez vetra. Zato hore na planine, kde po hodine náročného stúpania inou cestičkou dorazíme, je už poriadne horúco a veterno.
Kupujem si v stánku vodu, ako prezent k nákupu dostanem vrecko cocy a hneď odchádzame do asi 20 km vzdialeného Salinas de Maras.
Salinas de Maras, alebo ako sa mu hovorí, soľné bane, sú bane, v ktorých je ťažba soli rovnako stará ako samotné Peru. Nachádzajú sa na svahu, na ktorom sú vo forme terás tisíce malých soľných jazierok, alebo akýchsi bazénov. Cez ne sa pomalou rýchlosťou vinie prúd slanej vody, ktorej kryštály sa usádzajú na dne a stenách spomínaných bazénov. Z nich ich neskoršie pracne a po pás vo vode zoškrabujú domáci ľudkovia. V košoch naškrabanú soľ potom vynášajú za úmornej horúčavy hore na betónovú plochu, odkiaľ ich nákladnými autami odvážajú na dôkladnejšie spracovanie a balenie.
Tých unavených a drsne vyzerajúcich robotníkov mi je veľmi ľúto. Je to ťažká a vyčerpávajúca práca, ale oni to považujú za svoj jediný zdroj obživy a ich rodová hrdosť na toto remeslo im nedovolí hľadať si inú, ľahšiu prácu.
Miesto je veľmi odporúčané pre milovníkov fotografovania. Prídem si na svoje, fotím veľa, ale na tváre ťažko pracujúcich ľudí si netrúfam namieriť objektív. Z úcty voči nim samotným a z úcty k ich ťažkej práci.
Úmorná horúčava a pohľad na týchto biednych ľudí nás zo soľných terás vyhnal späť do autobusu a konečne mierime na železničnú stanicu. Na zastávku malého vláčika s panoramatickou strechou, odkiaľ sa vyvezieme do mestečka Aquas Calientes.
Toto mestečko je východzím miestom k výstupu do magického a tajomstvami opradeného Machu Picchu. Mestečko leží pri posvätnej rieke Inkov Urubamba, je strmé a nepravidelne rozložené po celom údoli. Teplota vonku nie je vysoká, no vlhkosť vzduchu cítime až v pľúcach. Jej účinok okamžite vidíme na našich prepotených tričkách. Pohľad na merač vlhkosti ukazuje hodnotu 93%, čo znamená, že sme v subtropickom pásme a blízko džungle.
Nikto z nás nemá ani najmenšiu chuť niekam sa ponáhľať, či niečo vidieľ, vlhkosť vzduchu z nás jednoducho vysala akúkoľvek snahu o prehliadku mestečka.
To pozostáva najmä z hotelov, ubytovní a jedálni všemožného charakteru, kde každé jedlo má prirážku takmer 100 percent. Jedinou prednosťou Aquas Calientes je malebná príroda. Je to akási čakacia stanica na výlet do Macchu Picchu komplexu a tak tu turisti pobudnú zo dva tri dni a poberú sa ďalej.
Mestečko nemá povolenie na rozširovanie sa, v podstate ani nie je kam, keďže sa nachádza v úzkom údolí. A taktiež nie je povolené sa sem nasťahovať, keďže denne sem prichádza okolo dvoch tisícok turistov.
Je to dané kapacitou Machu Picchu areálu, stanovenou vládou Peru na maximum 2000 ľudí denne. Viac vstupeniek sa nepredáva. Svorne teda ideme všetci do hotela, kde si dáme chutnú večeru, neskoršie ja s Maťom aj jednu slivovicu na izbe. Na dezinfekciu.
Ráno nás všetkých nemilo prekvapilo, vonku mierne prší, ťažké mraky neveštia nič dobrého a ja som veľmi sklamaný. Ak sa počasie nezlepší nenafotím nič a domov sa vrátim len s pocitom, že som bol síce na Machu Picchu, ale nevidel som z neho nič. Domáci sprievodca Diego mi zlepší náladu, vleje mi nádej, že naprázdno sa nevrátim.
Na moje pochybnosti o zlepšení situácie opakovane, a všetkým zdôrazňuje, že je to bežný začiatok dňa v tomto regióne. Kým vyjdeme hore, ručí nám za to, že počasie sa umúdri a všetku nádheru tohto miesta zaručene uvidíme. Dáme sa ochotne presvedčiť a s novou nádejou vyrážame peši na asi dvojhodinový pochod k vstupnej bráne Machu Picchu.
Machu Picchu bolo staré indiánske mesto, vystavané vo výške 2440 m v nedostupných Andách. Výstavba mesta sa pripisuje Inkom, je však možné, že títo len prispôsobili pôvodné stavby svojim účelom. Vláda Inkov nesiaha ďaleko do histórie. Okolo roku 1100 bol kmeň Inkov len jeden z mnohých kmeňov v Andách. Postupne však Inkovia nadobúdajú viac územia a vytvárajú Ríšu Inkov, rozrastajúcu sa v rokoch 1200 – 1500. V roku 1438 nastupuje na trón panovník Pachacuti a práve jemu sa podarilo rozdrobené územia spojiť v silnú ríšu. V zlatej ére mala ríša Inkov okolo 10 miliónov obyvateľov a ich ríša sa tiahla 4000 km pozdĺž Tichého oceánu. Inkovia vytvorili najväčší Andský štát.
Hlavou ríše bol Inka – potomok Boha Slnka na zemi. Vládca s neobmedzenou mocou. Jeho moc bola udržiavaná a sprevádzaná nespočetnými rituálmi, mágiami a obradmi, podporená suitou kňazov a šamanov. Nedá mi nespomenúť obete mladých dievčat vo veku okolo 11 až 15 rokov, ktoré boli ponúknuté Inkovi ako obete. Rodina, ktorá obetovala svoju dcéru to považovala za poctu a tak obrady najprv prebiehali v dedine dievčaťa a potom sa sprievod s dievčaťom vydal na cestu do Cusca, hlavného mesta Inkov. Tam prebehli rituály k bohom. Po obradoch sa sprievod s dievčinou vydáva na spiatočnú cestu do hôr, kde bude dievčina za živa obetovaná vo vysokých andských horách. Dievčina bola omámená nápojom a nakoniec zamurovaná, či uzavretá v jaskyni. Niektoré z týchto obetí sa neskôr našli ako zachované múmie, takto nám zanechali svedectvo svojej doby.
Machu Picchu nemalo administratívnu, vojenskú ani obchodnú dôležitosť. Prečo mesto Inkovia postavili, nikto nevie. Historici sa dohadujú, že chceli byť bližšie k svojmu božstvu – Slnku, pričom v meste žili najkrajšie ženy, ktoré sa s ním sobášili. Dokazuje to aj 136 kostier, prevažne žien, ktoré na mieste našli archeológovia. Možno išlo o „ajillas“, ako sa hovorilo mladým dievčatám, špeciálne vybraným pre slnečné rituály.
Mesto objavil v roku 1911 havajský rodák Hiram Bingham v husto zarastených peruánskych Andách.
O stratenom meste sa dozvedel náhodou z ústnych legiend starých Indiánov. Od National Geographic Society a Yale University v USA získal peniaze a vrátil sa do džungle spolu s celou expedíciou archeológov a antropológov. Mesto z údolia nebolo vidieť, vchod bol už dávno zničený, pravdepodobne zemetrasením. Po strmom a tropickou vegetáciou zarastenom svahu vystúpili na Machu Picchu, kde objavili početné rozvaliny starobylého mesta zarastené trávou, obklopeného terasovitými políčkami a rozdeleného na chrámovú a obytnú štvrť. Stratené mesto nazval kečuánskym jazykom – Machu Picchu (Starý vrch).
Nikdy sa nedozvedel, že jeho objav raz UNESCO vyhlási za súčasť svetového kultúrneho dedičstva. Pôvodný názov Machu Picchu sa už zrejme nikto nedozvie. Toľko k histórii tohto miesta.
O ceste nahor k vstupnej bráne sa veľmi rozpisovať nebudem. Zažili sme dážď, mrholenie, vietor, ale i fyzickú slabosť niektorých z nás. Tí sa museli vrátiť a čakať nás mali v malej krčmičke dobrých šesť, sedem hodín. Podľa ich vyjadrenia, výzoru a hlasného smiechu sme po návrate usúdili, že ponúknutý čas využili tak, ako sa na správnych turistov zo Slovenska sluší a patrí. A vrelé slová vďaky majiteľa malej krčmy na upäti Machu Picchu to len potvrdzovali.
Mali sme šťastie, predpoveď počasia nášmu domácemu sprievodcovi Diegovi vyšla takmer dokonale.
Stojím na vrchole hory a všetkými zmyslami vnímam jej krásu. Obdivujem čarokrásnu atmosféru prírody, majestátne horské bralá a hrdo sa vypínajúce hradby chrámov, ktoré sa strácajú a opäť objavujú v jemnom opare trhajúcej sa hmly. Pozerám na kus záhady, ktorú nám zanechal národ Inkov.
V mysli sa mi premietajú pohnuté dejiny tunajších ľudí a to, čo po nich zostalo– staroveké chrámy Inkov, Mayov či Aztékov, pyramídové stavby majestátnych rozmerov a tajomné rituály a obrady sprevádzajúce vývoj prastarých národov, ktoré zanechali časť svojho posolstva nám, novodobým obyvateľom.
Aby som viac precítil atmosféru miesta, prechádzam sa sám po záhadnom meste Inkov. Obdivujem scenériu, absolútnu harmóniu prírody, skál a zvyškov budov vybudovaných z mohutných kamenných kvádrov. Obdivujem do ďaleka sa vinúce kaskády terás, na ktorých roľníci pestovali obživu, možno zemiaky a určite aj lístky cocy. Na kaskádach terás sa nachádza množstvo malých kanálikov slúžiacich na zavlažovanie a tak toto údolie dokázalo byť sebestačné aj v dobách nájazdov a nepokojov. Možno niektoré stavby slúžili aj ako sýpky na uskladnenie potravín.
Podobné sýpky boli aj v iných častiach Peru a vládcovia tam udržiavali zásoby potravín počas doby viac ako šesť mesiacov. Prechádzam sa po ploche areálu, až prichádzam k mohutnej skale, ktorá takmer presne kopíruje obrysy okolo sa týčiacich hôr.
_(338).jpg)
_(52).jpg)
_(9).jpg)
Okolostojaci turisti na tento kameň kladú ruky a šepkajú si, že z neho sála nezvyčajná energia.
Ďalej blúdim mnohými miestnosťami bývalého chrámu, prichádzam do jeho centra, ktoré je známe ako chrám troch okien a zostupujem dolu po schodoch, kde je obetná miestnosť s veľkým plochým kameňom v strede. Tu sa konali posvätné obrady. Nad mesto padá mrak a zahaľuje scénu svojou pochmúrnosťou. Zatváram oči a predstavujem si možné výjavy. Machu Picchu ma nechce pustiť zo svojho objatia.
Ešte raz krúžim celým areálom. Nechávam dopadať jemný dážď na svoju tvár a potom sa na oblohe, zase plnej oblakov, otvára kúsok neba a ja som odmenený výhľadom na hrdú stavbu, čnejúcu sa na skalách. Ešte raz stúpam cestou k posvätnej skale, kladiem na ňu ruku a snažím sa naakumulovať trocha energie, ktorú si odnášam so sebou.
Mágia a tajomstvá, to všetko sa skrýva za posvätným mestom a taktiež neobyčajná húževnatosť a sila ľudskej vôle, ktorá napomohla tvorbe tohto nezvyčajného mesta. Driemajúceho po stáročia v objatí vrchov. Je to jedna úžasná stavba, vyjadrujúca snahu o prežitie, o posunutie svojho národa o kúsok vpred, a možno posunula celé ľudstvo. Obdivuhodné úsilie a snaha zostávajú ukryté v tichom mlčaní majestátnych končiarov Ánd. Končiarov, ktoré tu pretrvávajú ďaleko dlhšie ako my, svojou majestátnosťou a pokojom tíšia búrky a pustošenia okolo nás. Sú miesta vo svete, na ktoré nikdy nezabudnem, a toto bolo jedno z nich.
AUTOR, FOTO : MILAN KURUC

22.07.2017