Domov RELAX > Rozhovory v Adel cafe a inde :-)

Andrej Antoňák : Aj napriek neľahkému osudu som šťastný človek

Bol som rebel. Často som si pustil jazyk na špacír, hovorí hrdý Rusín Andrej Antoňák

Andrej Antoňák : Aj napriek neľahkému osudu som šťastný človek
Tento rozhovor bol publikovaný na www.humencanonline.sk v júli 2015


Bol vojnové dieťa a to predurčilo jeho nie práve pokojné a radosťou naplnené detstvo, ale aj v ňom neskôr našiel momenty, na ktoré s láskou spomína po celý svoj život. Spojené sú práve s Humenným, ktoré spolu s rodným Kalinovom považuje za najkrajšie miesta na zemi. Literárny kritik, vysokoškolský pedagóg, ktorý si za katedrou odkrútil rovné polstoročie. Hrdý Rusín, ktorý si nielen, že nedáva servítku pred ústa, ale nenosieva ani ružové okuliare. doc. PhDr. Andrej  Antoňák, CSc.

"Som predovšetkým východniar, tak to cítim," hovorí člen Výkonnej rady Rusínskej obrody Slovenska a člen kultúrnej sekcie pri Svetovej rade Rusínov. Národu, v ktorom má aj svoje vlastné korene, by chcel pomáhať, kým má príležitosť. Ako historik však vidí aj do hĺbky problému a veľmi dobre chápe, že Rusíni si svoju históriu vlečú storočiami ako jarmo.


MiMa : Kde sa to celé začalo?
A. Antoňák :
Narodil som sa v Kalinove v roku 1941. Ako malé dieťa si pamätám čriepky z vojny a nie sú vôbec príjemné.

MiMa : Potom to už bolo lepšie?
A. Antoňák :
Nie. Povojnové roky boli pre našu rodinu tiež kruté. Pár rokov po vojne zomrel môj starší brat a s ním odišla polovica môjho “ja”. To prázdne miesto, čo po ňom zostalo, už nikdy nikto nezaplnil. O dva týždne odišiel mojim rodičom ďalší syn, mladší. Bola to neskutočná strata pre celú rodinu. Dlho sme sa z tej traumy spamätávali. Neskôr sa narodili ďalší dvaja bratia, ktorí dodnes žijú v Humennom.

MiMa : Ťažkým detstvom ste si možno u osudu predplatili krásnu dospelosť?
A. Antoňák :
Ja si na osud nezvyknem sťažovať i keď som prežil všeličo. Pamätám si na slová ruského emigranta A.A. Ljubimova, s ktorým bola naša rodina úzko spätá.

"Povedal mi : "Andrejko, problémy neexistujú.
Existujú len situácie, v ktorých máte rásť."
Toto som si zobral za svoje krédo a 50 rokov som ho aj odovzdával svojim študentom."
(doc. PhDr. Andrej  Antoňák, CSc.)


MiMa : Z rodnej dediny ste sa museli skoro vysťahovať, prečo?
A. Antoňák :
V 50. rokoch sme sa museli z Kalinova vysťahovať a tie okolnosti, ako k tomu došlo, vo mne zanechali hlbokú stopu. Ako predčasne sociálne vyspelý jedinec som vedel včas rozoznať pravdu od krivdy, zlobu, nenávisť, závisť. Našej rodine nový socialistický systém skonfiškoval všetko imanie, ktoré vlastnila. A nebolo toho málo – traktor Zetor 25, vlečku, mlaťačku s motorom a ostatné príslušenstvo, ktoré patrilo do majetku dobrého hospodára. Otec sa z tohto šoku už nikdy nespamätal a až do konca svojho života viac menej len živoril. 11 ročenku som uskončil v Snine, Filozofickú fakultu v Prešove a nie náhodou som si vybral históriu, ruský jazyk a literatúru.

MiMa : V srdci si nosíte aj Humenné. Kedy sa vám do neho vrylo?
A. Antoňák :
V 1953 roku sa v Humennom rozpadlo ruské gymnázium a vytvorili sa tu priaznivé podmienky pre 8 ročnú strednú školu. Prežil som tu krásne 3 roky, na ktoré veľmi, veľmi rád spomínam. Ani vysokoškolské štúdium sa im nevyrovnalo. Viedli nás skúsení učitelia, ktorí sa nám venovali nielen počas vyučovania, ale aj v poobedňajšom čase, kedy sme sa organizovane pripravovali na nasledujúci deň, ako aj vo večerných hodinách, kde sme nacvičovali kultúrny program a venovali sme sa rôznym koníčkom. A na tomto mieste nemôžem nespomenúť vtedajšiu p. riadieľku školy Annu Hirkovú, moju prvú veľkú pani učiteľku, s ktorou sa ešte i dnes sem-tam poprechádzame po Humennom a zaspomíname na tie krásne časy. Ale bol to čas i prvých nežných splanutí, prvé frajerôčky, ale i vznik kamarátstiev. A niektoré trvajú až do dnešných dní. Humenné, to bola vždy pre mňa úžasná romantika.

"Tie emócie, ktoré som tu zažil, to je to moje najvzácnejšie bohatstvo,
čo mi nikto nikdy nezoberie, kráčam s nimi životom, ukázalo mi cestu k človečenstvu
a aj preto ešte aj dnes môžem načrieť do hodnôt,
ktoré som rozdával a rozdávam na univerzite svojim študentom."
(doc. PhDr. Andrej  Antoňák, CSc.)


MiMa : Vtedy, keď ste museli odísť z rodnej hrudy sa zrodila vaša celoživotná rebélia?
A. Antoňák :
Bol som rebelant, priznávam, lebo tá nenávisť vo mne zanechala averziu voči socialistickému zriadeniu. Neskôr som mal problémy so štátnou bezpečnosťou. To ma tiež negatívne poznačilo. Na jednej strane ma to hnalo dopredu, že aj keď nemám život vydláždený, musím sa prebiť a na strane druhej, uberalo mi to energiu, ktorú som mohol využiť napríklad pri svojej práci.

MiMa : Stratený domov ste neskôr našli v Prešove?
A. Antoňák :
V podstate áno. Celý život žijem a pracujem v tomto meste. Učím na prešovskej univerzite teóriu literatúry a ruskú literatúru. Keď sa po 1989 začalo oživovať rusínske hnutie, v Prešove sa organizovalo oddelenie národnostných menšín rusínskeho jazyka. Oslovili ma, aby som sa stal garantom literárnej vedy. Prijal som to veľmi vďačne a som tam dodnes. Vychovávam tiež doktorantov pre rusínsku komunitu. Len pred dvomi týždňami som dokončil vysokoškolskú učebnicu v rusínskom jazyku – Úvod do teórie literatúry a literárnej kritiky.

MiMa : 50 rokov za katedrou. Nemáte chuť už oddychovať?
A. Antoňák :
Žijem veľmi aktívne, zmysluplne. Napĺňa ma práca, ale vždy som si v živote vedel nájsť čas aj na koníčky. Hrával som šachy, stolný tenis, ešte stále bicyklujem. Keď som istý čas býval kvôli mamke v Humennom, vypomáhal som ženskej speváckej skupine Zornica ako akordeonista. To bolo tiež krásne obdobie. No, čo vám poviem, som šťastný človek.

MiMa : Popri tom všetkom sa angažujete aj v Rusínskom hnutí?
A. Antoňák :
Som literárny kritik a vo vede je najdôležitejší vierohodný fakt, udalosť, ktorá tvorí základ nášho života. Ja som vyrastal na českom kriticizme (v Ústave českej a svetovej literatúry pri ČSAV v Prahe som obhajil dizertačnú prácu na tému Ruská satirická žurnalistika obdobia prvej ruskej revolúcie), čo ma naučilo precíznosti a disciplíne. Takto pristupujem aj k životu. Som profesionálny historik a tak vidím do niektorých problémov oveľa hlbšie ako ktokoľvek iný. Momentálne pracujem na téme Tragédia Rusínov ako tragédia rusínskej inteligencie. Veľmi zjednodušene, problém spočíva v tom, že Rusíni osídlili veľmi nehostinné prírodné prostredie, čo im dávalo pramálo materiálnych hodnôt pre rozvíjanie samotnej kultúry.  Pre nich bolo najdôležitejšie, aby prežili. V tomto prostredí sa rodila vrstva inteligencie veľmi ťažko. Rovnako to bolo aj s osvetou a školstvom.

MiMa : Takže Rusín len robil, nevzdelával sa a tým ani nemal možnosť rozšíriť si obzory a byť hrdý na svoju históriu, svoj národ?
A. Antoňák :
Dovolím si vysloviť takú hypotézu, že vo všetkých obdobiach života Rusínov sa cca 99% rusínskej inteligencie priklonilo k oficiálnej vládnej moci a reprezentovali hlavne vládne záujmy. O záujmoch svojho národa hovorili veľmi málo, alebo sa o nich vôbec nezaujímali. Do 50. rokov minulého storočia aspoň 1% rusínskej inteligencie zostalo na strane svojho ľudu, hovoríme im buditelia. Bol medzi nimi napr. Dobriansky, Duchnovič a ďalší. Bola to však len nepatrná časť obyvateľstva, ktorá nemohla za sebou potiahnuť tú nevzdelanú masu, ktorá bola roztrúsená po dedinách. 50. roky sa oficiálne označovali za najhumánnejšie, ale oni zrušili grécko-katolícku cirkev, zákonom zakázali existenciu Rusínov (to neurobil ani Stalin so svojimi odporcami) a tým sa, podľa mňa, dopustili genocídy na Rusínoch. V súčasnosti je na Slovensku vyše 300 maďarských škôl rôzneho typu financovaných zo štátneho rozpočtu, Rusíni nemajú ani jednu štátnu školu. Tie, čo sú v Čabinách a Radvani nad Laborcom, sú viac-menej súkromné. V tomto smere vidíme veľkú krivdu. A koľko Rusínov, resp. ľudí s rusínskymi koreňmi bolo vo vláde, ale akoby zabudli, kde sú ich korene. Je to však aj o slabosti Rusínov. Maďari si vydupali a majú. Toto si Rusíni musia vyriešiť sami do takej miery, do akej na to majú. Ak na to nemajú, tak dôjde k ďalšej asimilácii a nikto nebude plakať nad tým, že sa pominie nejaký národ. Vo svete je to bežný proces. Osobne pevne verím, že tak sa nikdy nestane, lebo v tomto čase sa Rusínom naskytla pre ich rozvoj taká priazniva situácia, ktorá nebola ani v časoch Márie Terézie. V súčastnosti, aj keď v školskom systéme Slovenska ešte nefiguruje rusínsky jazyk ako niečo samozrejme, Rusíni už majú svoju vyspelú i keď nie početnú inteligenciu, ktorá v tomto čase už vypracovala Zákon o národnostných menšinách (vďaka Okrúhlemu stolu Rusínov), ako aj Program rozvoja Rusínov na najbližších desať rokov. Tieto aktivity nasvedčujú tomu, že v tomto čase dochádza ku kvalitatívnym zmenám v živote Rusínov, ktoré sú dobrou správou pre ich ďalší rozvoj.   

MiMa
Foto : MiMa




Verzia pre tlač
29.08.2017



Chystáte sa v lete na dovolenku?


  • áno, už sa na to teším (36%)
  • ešte neviem, rozhodnem sa podľa pandemickej situácie (19%)
  • nie, nebudem riskovať (44%)