Domov RELAX > Rozhovory v Adel cafe a inde :-)

Bez hudby sa dá žiť, ale s hudbou je život oveľa krajší

Srđan Stojiljković : Úprimnosť je pre mňa najdôležitejšia a ľudia to asi cítia

Bez hudby sa dá žiť, ale s hudbou je život oveľa krajší
Tento rozhovor bol publikovaný na www.humencanonline.sk v novembri 2015.

Príbeh hudobníka zo Srbska, ktorého na východ Slovenska priviala láska k žene, sa začína romanticky, ale potom prišiel prozaický život. On však neľutuje a je tu šťastný. Vyštudovaný učiteľ hudby prišiel na Slovensko pred tromi rokmi. Chvíľu si tu hľadal svoje miesto pod slnkom, učil sa jazyk, zžíval s prostredím. Podarilo sa. Dnes je neodmysliteľnou súčasťoukult úrneho a spoločenského života Humenného. Zapustil tu korene a cíti sa tu doma. Srđan Stojiljković dnes učí na dvoch základných umeleckých školách, spieva v speváckom zbore a diriguje a aranžuje mužské spevácke teleso.

Srđan vo svojom rodnom meste Leskovac v Srbsku skončil základnú i strednú hudobnú školu, neskôr na nich aj učil. Vysokoškolské štúdium začal na Prištinskej univerzite a ukončil na umeleckej fakulte v Niši. "Vždy som bol lokalpatriot, netúžil som žiť v hlavnom meste ako moji kamaráti, robiť kariéru. Len som chcel zostať doma a snažiť sa zo všetkých síl rozvíjať umenie a kultúru vo svojom meste," hovorí mladý muž, ktorému osud zamiešal karty života, ale lásku khudbe v  akýchkoľvek podobách si priniesol v srdci aj do Humenného, ktoré momentálne považuje za "svoje mesto, svoj domov".


MiMa : Prečo ste práve v Humennom?
Srđan :
Bola to láska.

MiMa : Ako dlho ste tu?
Srđan :
3 roky, najprv som pracoval v Stropkove na ZUŠ Františka Veselého,  a už dva roky som usadený aj profesionálne aj súkromne tu. Teraz učím na SZUŠ Múza a v tomto školskom roku som začal učiť aj na štátnej ZUŠ-ke. Spievam v Speváckom zbore mesta Humenné a dirigujem a píšem aranžmány pre Rusiniju.

MiMa : Vedeli ste o tomto meste niečo skôr, ako ste sem prišli?
Srđan :
V Leskovci som učil na konzervatóriu, vedel som niečo o Slovensku, ale aj o iných mestách, o Humennom som naozaj nevedel vôbec nič, ale keď som tu prvýkrát prišiel, zistil som, že mentalita Humenčanov je veľmi podobná tej našej, na juhu Srbska. Nikdy by som nevedel žiť v Anglicku, alebo v Holandsku.

MiMa : V čom?
Srđan :
Podobní sme si v tom, že si vážime tradície, v pohľade na život, jeho priority. A tiež od vás odchádza veľa mladých ľudí za prácou, v Srbsku je to rovnaké. A musím byť úprimný, toto sa mi vôbec nepáči, to nie je dobré. Mám pocit, že mladí ľudia tu nemajú veľa príležitosti, potomodch ádzajú za hranice a tam robia nejakú podradnú prácu, ktorá nezodpovedá ich kvalifikácii. To je veľmi smutná perspektíva obidvoch našich národov.

MiMa : Váš prípad je síce iný, no nemali ste strach prísť do novej krajiny bez znalosti jazyka? Alebo hudba jednoducho nepozná hranice?
Srđan :
Máte pravdu. Mojím šťastím je to, že pracujem vo svojom odbore. Ale, na druhej strane, aj keby som nemal túto prácu, zostal by som, lebo mne jednoducho Slováci vyhovujú po všetkých stránkach. V Humennom som maximálne spokojný.

MiMa : V čom sme iní?
Srđan :
Tu sa mi stalo, že mi ľudia povedali, zahraj niečo, aby sme mohli tancovať. U nás ľudia hovoria, zahraj niečo, aby ma to chytilo za srdce.

MiMa : Cítili ste po príchode na Slovensko, že hudba nepozná hranice? Noty sú všade rovnaké...
Srđan :
Pozrite sa, bez hudby sa dá žiť. Nie je to jedlo, ani sa nedá piť.


Človek sa sám rozhoduje, či bude súčasťou jeho života, alebo nie.
Keď sa do nej zamilujete, už sa nedá cúvnuť, len mi je ľúto,
že veľa talentovaných hudobníkov sa hudbe prestáva venovať,
lebo jednoducho potrebujú z niečoho žiť a tak robia čosi iné.
Ale, to je asi tak v každej krajine, nielen tu.
(
Srđan Stojiljković)


MiMa : Vráťme sa niekde na začiatok. Ste hudobník telom i dušou už od narodenia, alebo sa to tak nejako stalo?
Srđan :
U nás to kedysi bolo tak, že keď malo dieťa okolo 6 rokov, rodičia sa rozhodovali, či ho dajú na hudbu alebo na šport. Môj otec ako bývalý športovec bol presvedčený, že pre mňa bude lepšie, ak budem hudobník. Dnes vidím, že ľudia dávajú deti aj na šport, aj na hudobný nástroj a ešte nejaký cudzí jazyk k tomu. Nemyslím si, že je to pre tie deti správne riešenie.

MiMa : Vy ste neskôr v Srbsku na hudobnej škole aj učili, teraz učíte na Slovensku. Je v tom nejaký rozdiel?
Srđan :
Je. Bol som veľmi prekvapený z toho, že tu sa učia rôzne žánre. Rock, pop, ľudovka. U nás to bola prísne klasická výchova, všetko ostatné, trochu avantgardnejšie bolo zakázané. Je dobré, že u vás si človek napríklad aj na konzervatóriu už môže vybrať, čo mu je najbližšie. U nás nie.

MiMa : Čo je najbližšie vám? Čo robíte, že musíte a čo si užívate?
Srđan :
Milujem vážnu hudbu, zborový spev a ľudovú hudbu. Nemám rád show programy, keď výjde ansámbel na javisko a snažia sa ľudí vyslovene baviť.

MiMa : Učíte na dvoch ZUŠ-kách, spievate v zbore, iný dirigujete. Stíhate?
Srđan :
Mám veľmi málo času. Snažím sa pomôcť kde môžem a kde ma potrebujú.

MiMa : Ako ste sa dostali k Rusiniji?
Srđan :
Môj kolega, Mikuláš Surgent, ktorý je podľa mňa jeden z najlepších hudobníkov v tomto meste mi ponúkol spoluprácu. Napísal som pre nich nejaký aranžmán a potom mi ponúkli aj dirigentskú taktovku. Som s nimi asi rok a pol.

MiMa : Je dirigovanie pre vás niečo nové?
Srđan :
Nie. To rozhodne nie. Študoval som tento odbor, dirigoval som už detské, ženské, zmiešané zbory. S niektorými sme dosiahli aj veľmi pekné úspechy na úrovni republiky, ale je pravdou, že mužskýs pevácky súbor som ešte nedirigoval.

MiMa : Aké to je, udirigovať toľko chlapov a ešte k tomu amatérov?
Srđan :
Ťažké, veľmi ťažké, ale je to aj výzva a výzvy nás predsa posúvajú v živote dopredu. Tak to cítim,že  robím dobrú vec.

MiMa : Akí sú vaši žiaci?
Srđan :
Sú talentovaní, to je fakt, ale polovica z nich je tam len preto, že to chcú ich rodičia. A to je vidieť. Nemajú záujem tam byť a to hovorím z celoživotných skúseností, nielen z tej aktuálnej. Na druhejstrane je t u aj ďalší extrém, keď to deti robia s láskou a chcú sa hudbe venovať aj ďalej, ale rodičia to akosi nechcú pochopiť.

MiMa : Aké nástroje, či hudobné odbory sú teraz najpopulárnejšie?
Srđan :
Teraz letí gitara a spev. Je to škoda, lebo každý nástroj má svoje čaro, ale asi sú príliš ovplyvnení komerciou a televíziou. V takej Superstar všetci spievajú a hrajú na gitare, ale v iných krajinách je to inak. Pokojne tam príde niekto s akordeónom, bicími alebo nejakým etno nástrojom.

MiMa : Chodievajú vaši žiaci na ten odbor, ktorý si vyberú, alebo to funguje tak, že ich vie a môže učiteľ presmerovať na niečo, čo sa im viac hodí?
Srđan :
Kedysi to tak bolo. Deti prišli a učiteľ napríklad aj podľa telesných predispozícií a veľa iných vecí ved l odporučiť, ktorý nástroj by bol pre dané dieťa najvhodnejší. Viem, že to bol šok, keď dieťa chcelo klavír, ale malo krátke prsty, vhodná by bola flauta. V konečnom dôsledku sa však vždy ukázalo, že ten učiteľ mal pravdu. Teraz to môžeme akurát tak skúšať. Málokedy sa to podarí. Najdôležitejšie je dnes to, čo chce rodič alebo dieťa.

MiMa : Potom sa tie deti možno zbytočne natrápia a efekt žiaden.
Srđan :
Samozrejme. Niekedy to jednoducho nejde, ale pri inom nástroji by bol efekt niekoľkonásobne lepší, ale čo už? Je len málo rodičov, ktorí sa naozaj zaujímajú o svoje deti. Mám pocit, že je tovšetko troc hu povrchné. Najviac ma tu zarazilo to, že deti berú umeleckú školu ako krúžok. To je škola! Aj na budove je to tak napísané. Po absolvovaní dostanú papier, dávajú sa tu známky, to nieje s randa. Keď je niekto v škole, má sa správať ako žiak a nie ako na nejakej voľnočasovej aktivite.

MiMa : A, keď to to dieťa jednoducho nebaví?
Srđan :
To je zase o rodičoch. Určite je fajn skúsiť všeličo, ale v správnom čase je treba vystihnúť, kedy treba prestať.



Nikdy netreba dieťa do ničoho nútiť.
Dnes dajú ľudia dieťa na klavír a chcú mať z neho Petra Breinera.
Dajú ho aj na futbal a chcú mať z neho Messiho.
Toto tak nefunguje.
Kým sa dieťa hľadá, nech robí viac vecí naraz, ale keď sa jeho záujmy vyprofilujú,
stačí popri škole jeden vážny záujem.


MiMa : Druhým extrémom je obdobie puberty, kedy dieťa povie nie, končím, neriešim a pritom vy viete, že má talent, potenciál, že je to škoda zahodiť.
Srđan :
Takéto prípady máme každý rok. Vtedy sa väčšinou spamätajú aj tí rodičia, ktorí sa doteraz o nič nezaujímali. V takejto situácii radím pritvrdiť. Nedovoliť dieťaťu nedokončiť, čo už začalo. Aj my sme tak boli vychovávaní, každý z nás mal také obdobie, ale rodičia jednoducho zasiahli a povedalini nie. Ono to má vplyv v podstate aj na osobnostný vývoj každého mladého človeka. Keď sa nenaučíte, že čo raz začnete, máte aj dokončiť, tak budete nechávať nedorobené po sebe celý život.

MiMa : Vráťme sa k vášmu životu na Slovensku. Je to definitívne?
Srđan :
Nepremýšľam o tom, že by som sa vrátil do Srbska. Ale, nikdy nehovor nikdy. Nezavrhujem myšlienku, že by to bolo iné mesto na Slovensku. V Humennom mi napríklad chýba divadlo a bol by som šťastný, keby tu raz bolo konzervatórium.

MiMa : Krásne hovoríte po slovensky. Nemali ste so slovenčinou problém?
Srđan :
Mal som dobrú učiteľku. A musel som! Do roka som absolvoval štátnu skúšku zo slovenského jazyka. Keby som robil v nejakom inom odbore, nepotreboval by som to, ale keď som chcel učiť, bolo to nevyhnutné.

MiMa : Aj ste sa potrápili so slovenčinou, či ani nie?
Srđan :
Slovenčina a Srbščina majú podobnú gramatiku, ale zas sú aj tu slová, ktoré znejú rovnako, ale majú iný význam. To bol trochu problém. Prvý rok som chodieval autobusom každý deň do Stropkova. Kupoval som si noviny a v autobuse som sa snažil komunikovať aj s ľuďmi. Potom som prišiel domov a pochválil sa manželke, čo som sa naučil. A ona, že na toto zabudni, to nie je spisovné, kde si toto počul? No, nachytal som v tom autobuse kopec nárečových slov, to je pravda.

MiMa : Na čo všetko hráte?
Srđan :
Dirigent musí ovládať viac nástrojov. Klavír, akordeón, gitara, basová gitara a kontrabas. To by sommo hol hneď teraz zobrať a zahrať na nich. Ostatné musím teoreticky poznať tiež, lebo pre ne píšem.

MiMa : Niekto má problém uplatniť sa doma. Vy ste v podstate v cudzom svete a trhajú sa o vás. Čímto  je? Ako to vnímate, že Srb v hudobnej a umeleckej branži je na roztrhanie v krajine, kde čo Slovák, to muzikant?
Srđan :
Ja si myslím, že úprimnosť rozhodla. Niekto mi pred časom povedal, že ty si jediný človek, ktorý sa mi pozerá do očí, keď sa so mnou rozpráva. A druhá vec. Kto chce robiť dnes umenie, zarobí vždy menej ako ktokoľvek iný. Potom zostávajú pri tom umení naozaj len tí, čo to robia srdcom. A musia byť pripravení na to, že nezarobia veľa.

MiMa : Aký je status učiteľa a umelca vo vašej krajine?
Srđan :
Aj u nás sú učitelia a umelci nedocenení a musia mať eše jednu prácu, aby sa uživili.

MiMa : Váš hudobný, profesionálny sen?
Srđan :
Viesť symfonický orchester. A bol by som rád, keby malo Humenné konzervatórium a dalo viac priestoru mladým umelcom, aby nemuseli odtiaľ odchádzať.  A chcel by som viac koncertov, lebo tie sú iný adrenalín.

MiMa : Životný sen?
Srđan :
Mať viac detí, vychovať ich dobre a nesklamať sa v živote.

MiMa
Foto : MiMa, archív humencanonline.sk, súkromný archív S.S.



Verzia pre tlač
29.08.2017



Chystáte sa v lete na dovolenku?


  • áno, už sa na to teším (36%)
  • ešte neviem, rozhodnem sa podľa pandemickej situácie (19%)
  • nie, nebudem riskovať (44%)