Domov RELAX > RELAXdnes

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 13. časť

Milan Kuruc rozpráva o svojich zážitkoch z Peru, Chile a Bolívie. Časť 13. - Chile – vinica Santa Carolina a ide sa domov

Cestopis : Peru – Bolívia – Chile očami Milana Kuruca, 13. časť

Predchádzajúcu časť si prečítajte TU

Pokračovanie :


Chile – vinica Santa Carolina   
Mal som predstavu, že vyrazíme von z mesta a na vlastné oči uvidím jednu zo svetoznámych čilských viníc. Skutočnosť je však podstatne iná, pre mňa menej zaujímavá. Ani nie po hodine zastavujeme pred budovou, o ktorej som si myslel, že to môže byť nejaká strojárenska fabrika.

Vstupná tabuľa však hrdo hlási, že sa tu nachádza firma, ktorá vyrába a distribuje kvalitné víno do celého sveta. Santa Carolina, tak sa volá fabrika aj víno, ktoré vyrába. Pri bráne nás už čaká zamestnankyňa, ktorá má zrejme na starosti návštevy takého druhu a už nás aj vedie do vstupnej haly. Lámanou angličtinou nás oboznamuje s históriou firmy, od jej založenia až po dnešok. Medzitým iná mladá žena ponalieva do vysokých pohárov víno a všetkých núka, aby sme ochutnali. Nie som znalec vína, plný pohár vypijem na dúšok a mladá dáma mi znova nalieva.

Bránim sa, no odmietnuť nemôžem a druhý si už dávam pomaly a snažím sa ho vychutnať. Jeho chuť mi nič nehovorí, podobného názoru sú aj Láďa a Peter, dvaja chlapci z Česka, tí sa rovno opýtali, či tu nečapujú „ňákou desítku“. Nečapujú, hanbu ako svet sme si urobili, ale čo na tom. Veď sme obyčajní turisti, tak za čo sa máme hanbiť.

Nasleduje pokyn, aby sme po strmých schodoch zostúpili dole, do podzemných pivníc. To znie veľmi zaujímavo, som medzi prvými, ktorí nebojácne vtrhnú do tmavých priestorov. A vidím, čo som ešte nevidel. Stovky sudov, naukladaných na sebe, v nich zreje a na export sa pripravuje minuloročné víno. Biele, z neskorého zberu, tak nám to vysvetľuje sprievodkyňa.

Pokúšam sa fotiť, svetla je však žalostne málo a bez statívu to pôjde ťažko. Ale niečo sa podarilo, počkám si kým výprava odíde, fotoaparát položím na sud a takto cvakám jeden záber za druhým. Postupne ich dohoním a snažím sa počúvať výklad.

Vinicu založil v roku 1875 Luis Pereyrou Cotapos a dnes je jednou z najstarších a najprestížnejších viníc v Čile. Názov Santa Carolina sa zrodil z veľkej lásky, ktorú zakladateľ cítil k svojej manželke, pani Caroline Iniguez. Aby upevnil svoje podnikanie, pozval do Čile skupinu troch francúzskych profesionálov, vedených prestížnym enológom Germainom Bacheletom. Tí boli zodpovední za výber najušľachtilejšieho viniča Bordeauxskej oblasti vo Francúzsku. Spoločne so svojimi rodinami sa usadili v Čile a začali pestovanie a produkciu v novom vinárstve.

Takto boli v úrodných údoliach krajiny vysadené viniče Cabernet Sauvignon, Merlot, Sauvignon Blanc a Chardonnay. Zároveň bol zmluvne dohodnutý francúzsky architekt Emile Doyere. Ten mal navrhnúť a postaviť hlavný sklad nového vinárstva. Sklad, ktorý by mal poskytnúť optimálne podmienky pre skladovanie vína v dubových sudoch, aby sa zabezpečil vysoký štandard kvality. Výsledky boli tak neuveriteľné, že sklad je stále nedotknutý a funkčný. A ten, v ktorom sa práve nachádzame bol v roku 1973 vyhlásený za národnú pamiatku. Cenu obdržal za architektonickú krásu a vynikajúci technický stav. Ostal jedinou priemyselnou budovou v Čile, ktorá bola postavená technikou viazania tehál maltou, vyrobenou z vápna a vaječných bielok. Po tejto informácii som hneď zmenil názor a od tej chvíle sa s úctou pozerám na mladú dámu a jej výklad. Povodí nás po celom objekte, navštívime ďalšie podzemné i nadzemné sklady, všade stovky sudov, čakajúce v správnej teplote na dozretie a stáčanie do fliaš. Nakoniec zakotvíme v predajni. Na výber je tu neuveriteľné množstvo druhov a kvality. S cenami od 15 USD až po 2 100 USD za fľašu. To som si všimol na cenovkách, diskrétne ukrytých pod každou vystavenou fľašou.

Beriem si aj ja, platím kartou a po mne nasledujú ostatní. My, ktorí sa vraciame domov už dnes večer, berieme si viac fliaš. Českí turisti pokračujú do Argentíny a Brazílie, tí si neberú nič. S veľkou ľútosťou opúšťajú predajňu i celý objekt, spoločne nasadáme do autobusu a mierime na letisko.

Tu sa rozlúčime, všetci dúfame že nie navždy, že sa ešte niekde vo svete uvidíme. Dievčatám aj slzičky vyhŕkli, no nedá sa nič robiť. Výmena mailových adries, bozky a objatia na rozlúčku a je koniec. My čakáme na let do Viedne, oni smerujú na iný terminál. Ten ich zavedie k bráne s odletom do Buenos Aires. So všetkými sa ešte v autobuse lúči a za úspešný priebeh výpravy ďakuje náš sprievodca, fantastický Maťo. Ten ešte v Santaigu pobudne dva dni, potom má namierené do Tokia. Tam bude prvykrát sprevádzať slovenských turistov.

Jeho slová v Peru pri slivovici dávajú zmysel, sám vidím, závidieť mu nie je čo. Ostáva tu sám, bez známych, bez domova, v cudzom meste...Ale je to jeho zamestnanie, vedel do čoho ide a berie to ako nevyhnutnosť. Držím mu palce, sľúbil že ma príde navštíviť, ukážem mu okolie, naše mesto, našu dedinu, našu krčmu...Už teraz sa teším. Čakanie vyplním už tradične nákupom v duty free shopoch.

Od kolegu z práce mám mailom nariadené doviezť mu dobrú zrnkovú kávu, beriem kolumbijsku. Zdá sa mi byť dobrá, jednu teda beriem aj domov, nasledujú sladkosti, magnetky pre kolegyne v práci, cigarety a v oddelení kozmetiky natrafím na výrazné zľavy. Beriem si toaletnú vodu a k nej mi ako prezent pribalia tyčinku Mars. Milá pozornosť, hneď pri pokladni ju rozbaľujem a s pôžitkom likvidujem. Veď načo čakať. Hlásenie personálu letiska mi dáva na vedomie, že o pol hodiny sa otvára naša „gate“ a žiadajú cestujúcich do Viedne, aby sa dostavili na pasovú kontrolu.

Všetko prebehne hladko a o chvíľu už sedím pri dvoch španielsky hovoriacich mužoch. Domáci, majú namierené v rámci služobných povinností do Madridu. O Slovensku ešte nechyrovali. Nemám chuť s nimi diskutovať, som unavený a ani dobrá večera mi náladu na rozhovor nevráti. Čaká ma dvanásť hodín letu, v Madride prestup na let do Viedne a znova tri hodiny v lietadle.

Spánku sa nebránim, hukot motorov ma uspí a prebudím sa tesne pred pristávacím manévrom. Som vyspatý a odpočinutý. Neveril som, že v lietadle zaspím, no zrejme telesná únava z posledných dní, spojená s horúčavou a vlhkosťou, náročné presuny v horských oblastiach Bolívie, k tomu vysoké nadmorské výšky...to všetko spôsobilo, že som tvrdo zaspal a zobudil som sa až v Madride.

Nasleduje výstup z lietadla, prechod na iný terminál a znova čakáme na náš odlet. Už nemám chuť ani na návštevu obchodov, podobne ako ostatní, tupo sedím na lavičke a čakám. Až nám odľahlo, keď zavelia nástup na let do Viedne. Ten trvá tri hodiny, za ten čas vypijem litre čaju, zjem dve bagety a netrpezlivo čakám na pristátie.

Podarilo sa, zosadneme priam ukážkovo hladko a o chvíľu sme von pred letiskom. Ovalí nás zima, nie sme pripravení na také teploty a tak rýchlo vyberáme z batožiny teplé veci a sadáme do autobusu. Ten nás zavezie na Mlynské Nivy a sme tam, odkiaľ sme začínali. Mňa ešte čaká cesta domov, rozlúčim sa s každým zvlášť. Nenútene, spontánne ako sa patrí, no badám, že všetci sme zrazu nejakí zamĺknutí. Nikomu z nás nie je do reči, nasadám do svojho auta a s ľútosťou, že všetko je za mnou mierim rýchlo domov.      

Záver
Nie je to reportáž s množstvom informácií, ani to nie je súhrn poznatkov, či definitívny názor na tri krajiny Južnej Ameriky. Nemyslím si, že tie krajiny už poznám, ani že ich niekedy budem poznať. Ani zďaleka nie. To čo je tu napísané nie je nič viac, ako môj zážitok z krajín, môj pohľad na krajiny, ktoré som si jednoducho veľmi obľúbil. Mohol by som ešte písať o tom, ako tam "fungujú" Indiáni a aký som bol zhrozený z toho, čo spôsobil vpád západnej kultúry pred päťsto rokmi. I napriek tomu, že teraz sa všemožne snažíme naprávať čo sme napáchali, je to len zachraňovanie čriepkov, ktoré ostali. Niekedy mám dojem, že kam európska kultúra šliapne, tam viac tráva nerastie. Už nikdy nie taká, ako predtým. 

AUTOR, FOTO :  MILAN KURUC


Verzia pre tlač
24.09.2017



Chystáte sa v lete na dovolenku?


  • áno, už sa na to teším (36%)
  • ešte neviem, rozhodnem sa podľa pandemickej situácie (19%)
  • nie, nebudem riskovať (44%)